V predstavách nejedného z nás je to zabudnutie na skutočnosť, ktorá bolí. Akú nádej však môže priniesť popretie reality? Ako pokračovať v živote, ak neprekonáme strach zo smrti?
Uplynulý rok bol vari o niečo výnimočnejší v tom, že sme sa ako spoločnosť o čosi viac konfrontovali so smrťou. Nie, smrť sa nestala skutočnejšou, len v kríze ukázala, ako veľmi je dôležité nezatvárať pred tou skutočnosťou oči. Mnohým z nás napríklad niekto blízky zomrel, dokonca viacerí blízki. Za iných ako pandemických okolností by sme sa vari s niektorými ešte naveky nerozlúčili, iní by nezomierali v nemocniciach alebo ústavoch pre seniorov, kam nás za nimi celé mesiace nepustili. Možno sme si uvedomili, akú ohromnú životnú silu má smrť, keď jej dovolíme vkročiť priamo do intímneho prežívania súčasnosti. Keď telo blízkeho neodnesú len tak, ako doslúžený stroj, bez rozlúčky a bez kontaktu, z nemocnice na vrakovisko ako z továrne. Smrť nám pripomenula, že je tu s nami, aby sme mohli byť živí. Nie na to, aby sme sa jej báli, ale aby sme priamym pohľadom do jej tváre nazbierali silu dorozprávať vlastný život. Či vlastné životy, lebo s každým zlomom sa naša jediná existencia štiepi na mnohé iné príbehy, a všetky sa musia vyrozprávať.
Pandémia ukázala to, čo bolo zrejmé. Že zdravotnícky a sociálny systém sa nesmie vnímať ako stroj, v ktorom je ľudská bytosť len a len číslo v štatistike. Že možnosť pobudnúť s odchádzajúcim človekom a aj vo chvíľach po smrti nie je žiadna smiešna iracionalita z minulosti, ale bytostný spôsob, ako prijať život v jeho mnohých podobách a mať odvahu meniť spoločnosť k lepšiemu; mať silu teraz, kým sme tu, a nesnažiť sa zabudnúť.