„Zoberte si moju dcéru,“ vyhŕklo z nej rýchlo. Ktovie prečo, možno len podvedome, v nej prevládlo akési povedomie, že život jej syna má o niečo väčšiu cenu. Nakoniec však už nikdy nevidela ani jeho. Vo vojne je každá nemilosrdná voľba len zlá.
Vojna, ktorú na Ukrajine rozpútala ruská vláda, v takej alebo onakej situácii stavia pred nejakú formu „Sofiinej voľby“ nespočetné množstvo ľudí a vyvoláva tak ďalšie, možno menej viditeľné drámy a celý rad „menších“ vojen a rôznych štandardov. Všetky budú mať dlhodobé následky a tie si napokon budú, chtiac či nechtiac, vyžadovať aj nové riešenia. Mimoriadne sa to ukazuje na utečeneckej kríze. Vojna naplno vyjavila nielen krehkosť mieru v Európe, ale aj dvojaký meter, akému musia ľudia utekajúci z Ukrajiny čeliť.
Keď korešpondent CBS News Charlie d'Agatha nedávno vo svojej reportáži z Kyjeva informoval o katastrofe slovami, že „toto pri všetkom rešpekte nie je Irak alebo Afganistan, kde konflikty zúria už desaťročia", dodajúc, že ide o „relatívne civilizované mesto“, a Daniel Hannan pre The Telegraph uviedol, že „v 21. storočí útočia na európske mesto riadené strely, akoby sme boli v Bagdade“, bolo neskoro na ospravedlňovanie.
Slovinský filozof Slavoj Žižek napísal, že sa hanbí za svoju vládu, ktorá po vypuknutí vojny zdôvodňovala svoje dovtedajšie zamietanie utečencov z Ázie na bielorusko-poľských hraniciach tým, že „ukrajinskí utečenci sú niečo celkom iné“. Teraz, keď sa ľudia masovo usilujú dostať z Ukrajiny, ale na fínskych hraniciach aj z Ruska, sú tam žijúci pracovníci a študenti z tretieho sveta opäť tou „Sofiinou dcérou“, ktorá v zápase o ľudskosť ťahá za podstatne kratší koniec.