Lenže pri takto vysoko postavenej osobe môžeme ťažko hovoriť iba o súkromnej návšteve. Akékoľvek gesto má svoj význam a skrýva určité posolstvo. Navyše sa stretla s oficiálnymi predstaviteľmi Taiwanu, predniesla reč v parlamente, pohovorila si s občianskymi aktivistami, s bývalým demonštrantom na Námestí nebeského pokoja či s manažérom tamojšieho najväčšieho výrobcu čipov – od ktorých je závislý celý svet.
Čínska reakcia nedala na seba dlho čakať. Peking rozpútal ekonomickú vojnu. Zakázal export piesku – nevyhnutnej suroviny na výrobu čipov, sankcie uvalil na dovoz viac ako sto taiwanských potravinárskych produktov vrátane citrusových plodov, morských rýb, populárnych značiek pochúťok a sušienok. Zoznam produktov postupne narastá, mal by už obsahovať dvetisíc položiek. Pre ostrovnú ekonomiku to bude mať citeľné dôsledky. Viac ako 30 percent exportu mieri práve do pevninskej Číny.
Nezostalo iba pri ekonomike. Čína reagovala aj vojenským cvičením. Podľa Taiwanu to znamená de facto blokádu jeho vzdušného a námorného priestoru. Sám vyhlásil stav pohotovosti. V oblasti sa nachádzajú štyri americké vojenské lode, z toho jedna lietadlová. Situáciu by sme nemali podceňovať. Taiwan nie je o nič menej výbušná zmes ako Ukrajina.
Napriek vyhrocovaniu napätia Čína neplánuje ostrov vojensky dobyť. Vie, že by narazila na silný domáci odpor. A to nechce.
Prečo? Pretože Taiwan je aj nie je samostatný štát. Všetko sa odvíja od komplikovaných vzťahov s pevninskou Čínou ešte z čias občianskej vojny v prvej polovici 20. storočia. Po víťazstve komunistov sa na ostrov uchýlili nacionalisti pod vedením Čankajška. Nešlo o nijaký demokratický režim, ale o diktatúru. Napriek tomu reprezentoval celú Čínu v OSN. Po rokovaniach Nixona s Maom sa to v roku 1971 zmenilo. Demokracia bola však zavedená až na konci storočia. Dnes uznáva Taiwan ako samostatný štát iba 14 štátov sveta, z Európy iba Vatikán. Oficiálne Čína hovorí ako v prípade Hongkongu a Macaa o jednej krajine a dvoch systémoch. Zbližovanie ostrova s pevninou, ktoré nastalo v tomto storočí, má svojich odporcov aj u demokraticky najvyššie zvolených predstaviteľov.
Taiwan síce nie je členom OSN, WHO a iných medzinárodných inštitúcií, ale pod kompromisným názvom je členom MOV a FIFA. Nemá diplomatické styky, ale zároveň nie je reálne súčasťou Číny. Navyše má vojenskú zmluvu s USA, ktorá západnú veľmoc zaväzuje dodať mu všetky prostriedky na obranu. Biden naznačil, že v prípade útoku na ostrov by mu USA prišli na pomoc.
Lenže napriek vyhrocovaniu napätia Čína neplánuje ostrov vojensky dobyť. Vie, že by narazila na silný domáci odpor. A to nechce. Nielen preto, že vidí, čo sa deje na Ukrajine, čo to spôsobilo vo svete a ako na inváziu doplatilo Rusko. Hoci Čína je silnejší kaliber, razí mierovú cestu ako v prípade Hongkongu a Macaa. Chce Taiwan izolovať od medzinárodného spoločenstva, vyhrážať sa v prípade naviazania akýchkoľvek stykov (okrem obchodných) – podobne ako pri dalajlámovi.
V poslednom čase USA, niektoré krajiny EÚ aj Európsky parlament prehodnocujú vzťahy s Taiwanom. Hovorí sa o konci ústupkov Číne a nadviazaní oficiálnych diplomatických stykov. To by bol škrt cez rozpočet dlhému úsiliu Číny. Návšteva Pelosiovej zapadá do tejto stratégie. Preto Čínu natoľko rozčúlila. Či to bol omyl s nedozernými následkami, alebo krok správnym smerom, ukáže čas.