Celá vec má dve roviny – vecnú a politickú. Bolo nepochybne obrovskou chybou, že bývalá vláda Roberta Fica v roku 2013 zákonom presunula sporiteľov do dlhopisových fondov. V časoch, keď sa ekonomike darilo a indexové fondy prinášali aj dvojciferné výnosy, tak veľká časť sporiteľov získala jedinú istotu – že príde o nemalé sumy peňazí. Je však otázne, či je nutné túto vec riešiť ústavným zákonom.
Ešte ošemetnejšia je otázka, či má byť ústavne zakotvený automatický vstup mladých ľudí do druhého piliera (s možnosťou z tohto piliera vystúpiť). Je predsa na slobodnom rozhodnutí každého jedného občana, pre aký spôsob dôchodkového sporenia sa rozhodne. A princíp slobodnej voľby by mali liberáli ctiť nadovšetko. Takto to skôr vyzerá, že SaS opäť raz zastupuje záujmy veľkokapitálu. Pretože dôchodkové fondy, ktoré disponujú takmer 12 miliardami eur, sú skutočne veľkými hráčmi (a ak by sa podarilo presadiť túto zmenu, boli by ešte väčšími).
Argument, že ten, kto vymyslí nové výdavky v dôchodkovom systéme, musí aj vymyslieť, kde na to zoberie peniaze, znie na prvé počutie racionálne, no zároveň aj ako vzdialené echo slov Igora Matoviča, ktorý takto odrážal požiadavky koaličných partnerov (aj ministrov z SaS). V SaS majú zjavne zmysel pre jemnú iróniu…
Toľko vecné argumenty. Pokiaľ ide o rovinu politickú, ak je pravda, že zákon vznikol už takmer pred rokom, tak predstavitelia SaS sa zjavne rozhodli, že prihodia polienko pod kotol koaličných sporov. Na čo je to však v danej situácii dobré?