Zatiaľ čo SaS trvá na svojej jasnej požiadavke, na odchode Igora Matoviča z vlády, OĽaNO buduje naratív o Sulíkovi – rozbíjačovi vlád. Jeden obviňuje druhého a usiluje sa o taktickú výhru v interpretačnej vojne.
Základný rámec je však jasný. Igor Matovič nie je súci zotrvať na svojom poste. Opakované pretláčanie bombastických „atómoviek” bez verejnej diskusie ( sem-tam s fašistami), je nielen opakom zodpovedného vládnutia, ale najmä znižuje dôveru občanov v to, že demokracia predstavuje najvhodnejší spôsob spravovania verejných vecí. Otázkou však je, či si to dostatočne uvedomujú aj tí, od ktorých závisí jeho zotrvanie vo funkcii. A či majú odvahu na uprednostnenie záujmu spoločnosti pred vlastným politickým prežitím.
V konečnom dôsledku sa však nemožno čudovať nikomu, kto rezignoval na sledovanie súčasného politického diania. Neustály konflikt, urážky a klamstvá môžu aj toho najodolnejšieho znechutiť a odradiť. Preto je azda najdôležitejšou otázkou – vieme sa z toho nejako poučiť? Čo môžeme spraviť pre to, aby aj tí, ktorí si nárokujú titul našich reprezentantov, ho aj dôveryhodnejšie napĺňali v praxi? Ako napríklad riešením spoločenských problémov a nie samých seba?
Kľúčom sú zdravé a funkčné politické strany. Je to totiž ich chabá úroveň, ktorá spôsobuje pnutie medzi spoločnosťou a verejnou mocou. Igor Matovič spravuje svoje hnutie ako eseročku. Do času zmeny zákona v roku 2019 malo hnutie len štyroch členov. Dnes ich je vyše štyridsať. No to nič nemení na jeho nedemokratickom charaktere. Hnutie nemá žiadne regionálne štruktúry a Igor Matovič ako správny autokrat rozhoduje o tom, kto do jeho klubu vyvolených môže vstúpiť, a kto nie je titulu člen OĽaNO hodný.
Ak už má byť aktuálna koaličná kríza na niečo dobrá, tak na uvedomenie si, že na štruktúre a povahe strany záleží viac ako na príbehoch jej lídra.
Azda najvypuklejším prejavom autokratického fungovania hnutia je fakt, že Matovič je stále jeho predsedom. Je totiž nemysliteľné, aby politický subjekt, ktorý sa usiluje o úspech kolektívu a idey, držal vo vedení najnedôveryhodnejšieho politika na Slovensku. V tomto nastavení je tak OĽaNO vopred odsúdené na neúspech. Čo nikdy nemôže byť v racionálnom záujme jeho členov. Ak by teda hnutie skutočne fungovalo na demokratických princípoch, jeho členská základňa by zlyhávajúceho predsedu dávno vymenila a nemuseli by sme nevyhnutne dopadnúť tak ako dnes.
V tomto kontexte však musíme byť aj fér a uznať, že s vnútornou demokraciou má do väčšej či menšej miery problém takmer každá slovenská strana. Čo práve vyúsťuje do krízy straníckeho systému ako takého. Preto potrebujeme aj systémové riešenia.
Demokracia je aj spôsob kolektívneho vyvarovania sa minulých chýb. Ak už má byť aktuálna koaličná kríza na niečo dobrá, tak na uvedomenie si, že na štruktúre a povahe strany záleží viac ako na príbehoch jej lídra. Sledujme preto pred naším rozhodnutím poctivejšie, či majú strany regionálne štruktúry, či v nich funguje vnútorná demokracia, či majú transparentnú a férovú súťaž pri voľbe funkcionárov, či majú rozvitú členskú základňu a kto rozhoduje o podobe kandidátok. Vo voľbách totiž volíme primárne strany, a nie medové motúzy ich večných “otcov zakladateľov”.