Očakávali sme skôr stupňovanie napätia, vydieranie, možno ostreľovanie v Doneckej a Luhanskej oblasti či inváziu v okolí Azovského mora a Krymu. Putin sa rozhodol pre zmenu chodu dejín.
To, čo nasledovalo, každý pozná. Tisíce nevinných obetí, zmarených životov, zničené mestá a dediny, strata domovov, masový exodus. Niektoré oblasti už nikdy nebudú, aké boli. Úplne zbytočne ako v každej vojne. O príčinách bolo už napísané veľa. Na počiatku sme za hlavný dôvod považovali Putinovo šialenstvo. Dnes sme si už istí, že hlavnou príčinou bol okrem nenásytného ruského imperializmu a kremeľskej paranoje chladný kalkul založený na klamlivých informáciách, ktoré na upokojenie duše dodávali ruskému diktátorovi jeho služobníci.
O to väčší šok musel Putin zažiť, keď precitol do reality. Ukrajinci nevítali svojho „brata“ kvetinami, ale so zbraňou v ruke. Namiesto plánovaného štátneho prevratu a opakovania scenára z Československa 1968 (aj s únosom lídra Dubčeka) či Maďarska 1956 tu bol naraz vojenský odpor a začiatok nečakanej ničivej vojny. Ilúzia, že dejiny sa končia, ktorou sme sa nechali ohlúpnuť po páde komunizmu, sa nadobro stala minulosťou. Aj v Európe.
Jedna vec je v tejto tragédii aj pozitívna. Viedla k znovuzrodeniu ukrajinského národa, historicky novej jednotnej Ukrajiny.
Vojna poukázala na slabiny Európskej únie – ekonomické i politické. Vedenie EÚ privyknuté na všadeprítomné smernice a nariadenia začalo obratom schvaľovať balíčky sankcií voči Rusku. Ukázalo sa, aké málo efektívne a kontraproduktívne sú západné sankcie. Veľakrát sa ich efekty prejavia až po rokoch, napríklad v špičkových technológiách (rovnako ako v 80. rokoch voči komunistickému bloku). Európska ekonomika – ako už predtým v plnej nahote odhalila pandémia – je krehká a nesebestačná. Politicky sme síce ukázali jednotu, ale pri riešení ekonomickej krízy – ktorá bude ešte gradovať – sa ukazuje neschopnosť a nemohúcnosť politicky a osobnostne slabých lídrov.
Slovensko sa nemusí hanbiť. Prekvapujúco ukázalo veľkú mieru solidarity – ľudsky i vojensky. Nie všetci, čo dokazuje aktuálne niekoľko našich hokejistov, ktorým sa neprieči zarábať krvavé ruble v Rusku (aj keď majú iné možnosti).
Práve vojenská pomoc Ukrajine môže nakoniec rozhodnúť o konci konfliktu. Hoci odhodlaní Ukrajinci snívajú o dobytí ukradnutých a vyplienených území, reálne šance nie sú príliš vysoké. Moderné zbrane, schopné ničiť ruské pozície na Ukrajine (či aj v samotnom Rusku), sa však môžu stať jediným efektívnym nástrojom ako dostať Rusko k rokovaniam. Pretože ako priznal aj šéf NATO Jens Stoltenberg, vojna sa pravdepodobne skončí za rokovacím stolom.
Jedna vec je v tejto tragédii aj pozitívna. Viedla k znovuzrodeniu ukrajinského národa, historicky novej jednotnej Ukrajiny. Mnoho ľudí, ktorí o Ukrajine nič nevedeli či nechceli vedieť, konečne objavili tento hrdý národ. To Ukrajinci môžu pol roka po napadnutí, práve v Deň nezávislosti, so cťou oslavovať.