Keď pred 11 rokmi vypovedalo 1200 lekárov, bol vyhlásený núdzový stav. Teraz podáva výpoveď takmer 2000 lekárov z 27 slovenských nemocníc, a stále sa tvárime, že Titanic plavbu zvláda. Ak si vieme predstaviť, že by mohli veľké nemocnice vykonávajúce najrozličnejšie chirurgické zákroky fungovať aj bez anesteziológov, iste si bez problémov dokážeme predstaviť aj plavbu veľkej námornej lode s palubou ako 80-percentný ementál.
Pri dlhodobo zle riešených alebo vôbec neriešených problémoch (zväčša sa týkajúcich zdravotníctva, školstva, sociálnych otázok) sme si zvykli oceňovať prácu a jej zmysel výlučne výplatnými tabuľkami. Lenže ako hovorí jeden briskný aforizmus Oscara Wildea, dnes ľudia poznajú cenu všetkého a nepoznajú hodnotu ničoho. A to sa týka aj zdravotníctva a postavenia lekárov.
Keby sa všetky požiadavky na zmenu k lepšiemu týkali len výšky platu, bolo by nám v podstate svetažiť. Bol by to svet absolútneho víťazstva matérie nad duchom – no akokoľvek sa o to spoločnosť usiluje, zdravotný stav verejnosti ani situácia zdravotníkov a fungovania systému sa nezlepšuje. Mašinéria prudko medikalizovanej medicíny dychčí ako astmatik na Gerlachu, a je čoraz zrejmejšie, že len peniaze a platy na liečbu tohto „pacienta“ nestačia. Lekárski odborári právom poukazujú na to, že problém treba riešiť od koreňa: Nejde len o technickú výbavu nemocníc a ambulancií; musí sa skvalitniť samotné vzdelávanie, všeobecný rozhľad, prístup k chorému aj k chorobe, a to nie len zo strany lekárov, ale aj zo strany všetkých nás, ktorí ich potrebujeme a potrebovať budeme. Spoločnosť – a v nej medicína – musí byť humanistická, nie technokratická. Nie je dobre, že sme človeka vylúčili z hry.