Slovenské zdravotníctvo je dlhodobo podfinancované. Jedným z dôvodov je to, že štát neplatí za svojich poistencov, koľko by mal. Poistné 35 eur mesačne za jedného je zúfalo málo už aj v porovnaní so susedným Českom, kde je táto suma viac ako dvojnásobná! Pravidelne tak vzniká dlh, ktorý potom štát rôznymi spôsobmi sanuje.
Neustále plátanie dier sa odráža aj v tom, ako u nás vyzerajú zdravotnícke zariadenia. Niektoré pamätajú aj cisára pána a adekvátne tomu aj vyzerajú. Skôr ako nemocnice pripomínajú hororové domy hrôzy.
Hoci v poslednom čase sa veľmi skloňuje výstavba nových nemocníc z prostriedkov plánu obnovy, za uplynulých 30 rokov štát nebol schopný postaviť ani len jednu jedinú! V tomto prípade politici len ťažko môžu zvaľovať vinu na bývalý režim, pretože drvivá väčšina dosluhujúcich nemocníc bola postavená pred r. 1989. Skelet na Rázsochách bol dlhé roky pripomienkou našej neschopnosti.
Nekoncepčné financovanie má neblahý dosah aj na platy zdravotníkov. To, že naši lekári a zdravotné sestry zarábajú výrazne menej oproti Západu, nikoho neprekvapí. Lenže ich platy výrazne zaostávajú aj v porovnaní so susedným Českom, Maďarskom a Poľskom! Pokiaľ ide o mzdy lekárov a zdravotných sestier, okolité krajiny v posledných rokoch výrazne „šliapli na plyn“, a tak sa stávajú čoraz atraktívnejšími pre našich zdravotníkov.
Už teraz chýbajú stovky všeobecných lekárov, pediatrov a špecialistov, a to najmä v regiónoch. Nehovoriac o zubároch, ktorí sú doslova „úzkoprofilovým tovarom.“ Keďže v súčasnosti sa priemerný vek lekárov pohybuje okolo 60-ky, tak hrozí, že o chvíľu nebude mať pacientov kto liečiť. Ak by sme k tomu pridali spomínaných 2 000 výpovedí, hrozila by na Slovensku doslova katastrofa.
V porovnaní s inými profesiami predstavujú lekári oveľa silnejšiu nátlakovú skupinu. A keďže každý sa bojí o svoje zdravie, tak je veľmi pravdepodobné, že ich požiadavkám vláda napokon vyhovie.
Vzhľadom na to, že sme členmi EÚ, nik ich tu nemôže držať nasilu. Jednoducho, také sú pravidlá trhu. Pokiaľ je niečoho nedostatok, tak cena komodity ide hore. A v tomto prípade sú vzácnou „komoditou“ lekári a sestry. Je ich málo, a tak môžu o svojich mzdách licitovať.
V porovnaní s inými profesiami, napríklad učiteľmi, predstavujú oveľa silnejšiu nátlakovú skupinu (dalo by sa hovoriť o ich vydieracom potenciáli) a môžu vládu držať v šachu. A keďže každý sa bojí o svoje zdravie, tak je veľmi pravdepodobné, že ich požiadavkám napokon vyhovie.
Samozrejme, je to nespravodlivé voči ostatným, lebo nie všetci sa môžu len tak zobrať a odísť. Aj preto je nutné dokončiť reformu zdravotníctva, aby boli spokojní nielen lekári, ale predovšetkým pacienti.