A hoci situácia vyzerá dramaticky, i v tomto prípade platí, že žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí. Tomáš Taraba síce lavíruje, no v konečnom dôsledku si veľmi dobre uvedomuje svoju cenu. Momentálna situácia, keď môže neustále vydierať koalíciu, mu vyhovuje, a preto je len veľmi málo pravdepodobné, že by hlasoval za pád Hegerovej vlády. Takto môže aj ďalej klásť vlastné požiadavky, a keďže jeho šance na znovuzvolenie sú mizivé, svoju lojalitu voči vláde môže neskôr „zobchodovať“ napríklad miestom na kandidátke OĽaNO. Napokon aj ideologicky by do hnutia zapadol.
Taraba si kladie podmienku – chce sa so stranami vládnej koalície dohodnúť na termíne predčasných volieb. Ním navrhovaný septembrový termín nemusí byť až taký problém. Strany by dostali vyplatený príspevok za r. 2022 a následne by ho dostali aj za r. 2023.
Okrem toho, ďalšie hlasovanie o dôvere vláde nás tak či tak čaká najneskôr začiatkom apríla. Prikazuje nám to zákon o rozpočtovej zodpovednosti: ak dovtedy výška dlhu neklesne pod 50 % HDP (čo je nereálne, lebo dnes dosahuje okolo 63 % HDP), vláda bude musieť Národnú radu požiadať o vyslovenie dôvery. Hegerov kabinet preto potrebuje mať oporu v niekom, kto ho podrží.
Samozrejme, nebude to zadarmo. Napokon nebolo by to v našich končinách po prvýkrát, čo niekto z večera do rána zmenil názor. Keď na jeseň r. 2005 dvaja poslanci HZDS Eduard Kolesár a Pavol Džupa nečakane začali podporovať koalíciu, vďaka čomu vláda Mikuláša Dzurindu získala potrebných 76 hlasov, tiež existovalo vážne podozrenie, že to nebola len taká náhoda…