Nestačí si totiž zadefinovať problémy (aj veľmi precízne), prevziať skúsenosti zo zahraničia, načrtnúť riešenia a určiť si plán realizácie. A nielen v školstve, vo vzdelávaní a v zdravotníctve, ale aj v súdnictve, ekonomike, kdekoľvek. Pokiaľ necítime potrebu, že niečo vnútorne chceme, zmenám nedáme duch, tak vždy dosiahneme iba formálnu zmenu, s ktorou sa málokto stotožní. Aj dobrý úmysel prinesie viac škody ako úžitku. Vznikne totiž sieť nových byrokratických pravidiel, ktoré pohltia duševné kapacity učiteľov, vedcov, lekárov, sudcov, podnikateľov, namiesto toho, aby sa venovali podstate svojej činnosti.
Nič nevykresľuje našu mentalitu lepšie ako vytešovanie sa z rôznych plánov (po starom) a reforiem (po novom) – najnovšie plánu obnovy. Iba sa potvrdzuje, ako hlboko v nás zostalo zakliesnené socialistické myslenie. Peniaze z Európskej únie považujeme za niečo samozrejmé, na čo máme prirodzený nárok.
Neraz si myslíme, že nám stačí zaviesť nejaké čarovné pravidlo, ktoré obratom zbaví Slovensko ťažkostí a posunie ho míľovými krokmi vpred.
Zabúdame, že všetci spoločne si v únii musíme na financovanie plánu obnovy požičať a neskôr to aj splatiť. Nuž čo je európske, je cudzie, ako v minulosti štátne. A tak si tie eurá môžeme roztratiť, ako si zaumienime. Často nie tam, kde nás tlačí topánka, ale tam, kde to ani nepotrebujeme, ale kde ich vieme minúť, respektíve kde dokážeme vypracovať plán. Rozkrádanie a mizerné využitie eurofondov sa stalo už typickým znakom Slovenska. Príkladov je neúrekom. Stačí zájsť pred 30 rokmi do riadne zaostalejších krajín a rozdiely je badať voľným okom. Zaujíma nás iba to, či splníme plán – pardon, míľniky – na 100, 110 či 120 percent.
Neraz si myslíme, že nám stačí zaviesť nejaké čarovné pravidlo, ktoré obratom zbaví Slovensko ťažkostí a posunie ho míľovými krokmi vpred. Či už to bola na začiatku privatizácia, neskôr znižovanie daní a osekávanie (komercionalizácia) verejného sektora.
Ani nedávne zvyšovanie platov lekárov (dúfajme, že následne aj všetkých zdravotníkov) automaticky neposunie naše zdravotníctvo na západnú úroveň. Iba sme zatiahli ručnú brzdu pred kolapsom systému. Úroveň nezvýšia ani nové prístroje, masívne preventívne prehliadky či po novom zvažované priplácanie si u lekára. Tu treba zmeniť prístup k pacientovi – aj väčší rešpekt laického pacienta k lekárovi, celý logistický systém vyšetrení a liečby.
Koľkokrát sme už v minulosti menili vzdelávacie plány, zavádzalo sa duálne vzdelávanie, liberalizovali sa učebné plány, ktoré viedli iba k väčšej strnulosti. Vedu a výskum mal z biedy vytrhnúť grantový systém. Uplatňuje rovnaké pravidlá na technické a prírodné a humanitné a sociálne vedy. Chceme merať a porovnávať nemerateľné. Kam sme dospeli? Z vedcov sa stávajú otrockí výrobcovia textov, grafomani, zbierajúci potrebné body, namiesto toho, aby kvalitne učili či poctivo skúmali.
Sami sme sa akosi ani za tých tridsať rokov nenaučili poriadne spravovať túto krajinu. Pokiaľ si nevstúpime do svedomia, nepriznáme si (často prirodzené) omyly (z dospievania), nebudeme hádzať všetku vinu iba na politikov (ktorí sú iba odrazom spoločnosti), Slovensko úspešné nebude.