Len ťažko hľadať racionalitu v súčasných politických anomáliách. Nenájdeme ju. Richard Sulík s SaS rozohrali hru, ktorá sa čoraz viac javí nedomyslene a schizofrenicky. Najskôr odstavia vládu, potom ako opozícia odmietajú predčasné voľby. Riešenie najprv vidia v novej väčšine, potom Sulík dementuje svoje vyjadrenia o tom, že takúto možnosť vôbec ponúkal Hegerovi. Ak k tomu pridáme iniciátormi zbabrané referendové otázky a nešťastné rozhodnutie Ústavného súdu, výsledkom je pat a politická paralýza.
Pri čoraz častejších názorových piruetách, nepredvídateľnosti správania majiteľa OĽaNO a lavírovaní Borisa Kollára medzi opozíciou a koalíciou si predvídanie ďalšieho vývoja vyžaduje nadľudský výkon. A práve to je veľkou súčasťou systematického problému krízy demokracie. V dôsledku nefunkčnosti politických strán na Slovensku sa totiž nielenže nedostáva kritická spätná väzba k lídrom, ale aj maria akékoľvek snahy o výkon zrozumiteľnej a predvídateľnej politiky. Z toho potom pramení len ďalšia neistota, frustrácia a pocit, že bude lepšie celú demokraciu radšej zboriť.
Anomálie však nebadať len pri praktickom výkone politiky, ale aj v jej koreňoch. Nič viac nesvedčí o prehnitosti politických strán ako fungovanie najsilnejšej koaličnej strany OĽaNO. Hnutie má zhruba 40 členov, žiadne regionálne štruktúry a predseda môže sám rozhodovať o tom, kto je hodný členstva v jeho sekte a kto nie. V ostatných stranách to nie je z tohto hľadiska o nič lepšie, len to nerobia tak okato a prvoplánovo.
Chaos pokračuje, dôvera občanov naďalej klesá a systémové riešenie je v nedohľadne. Namiesto toho pretrváva paralýza, ktorú sa Heger snaží vyriešiť floskulovými snehuliakmi z blata.
V tomto svetle je absurdné aj signalizovanie odchodu Jaroslava Naďa a Eduarda Hegera z OĽaNO. Navonok síce presvitajú snahy o zosadenie Igora Matoviča z predsedníckej stoličky, no vzhľadom na autokratické nastavenie stanov ide o zbožné prianie. Ak sa Naď s Hegerom a Budajom rozhýbu, tak to môže smerovať len k odchodu. Čo potom, ani srnka netuší… Špekuluje sa aj o novej strane. V každom prípade nám to opäť potvrdzuje, že ak neexistuje vnútorná demokracia v stranách, problém má aj demokracia na celospoločenskej úrovni.
Nefunkčnosť straníckeho systému je hlavnou príčinou súčasnej krízy. Namiesto toho, aby sme venovali spoločenskú pozornosť jej riešeniu, politické elity nám núkajú lacné ibalginy na zmiernenie symptómov. Premiér Heger to chce látať novou väčšinou na pôdoryse pôvodných problémov či novým projektom a opozícia nám núka referendum, ktoré nič nerieši.
Chaos pokračuje, dôvera občanov naďalej klesá a systémové riešenie je v nedohľadne. Namiesto toho pretrváva paralýza, ktorú sa Heger snaží vyriešiť floskulovými snehuliakmi z blata. Čo sa z toho nakoniec bude, je už vlastne jedno. Skaza bola dokonaná.