Nemýľme sa, prezidentka nežiada zrušenie paragrafu, veď v platnosti je od roku 2006, ale pýta sa, či jeho aplikácia v praxi súčasným generálnym prokurátorom nie je v rozpore s ústavou a medzinárodnými dohovormi. Žilinka sa bráni tým, že trišesťtrojku nepoužíva častejšie ako jeho predchodcovia.
Lenže to je iba jedna strana mince. Tá druhá ukazuje niečo iné. Až podozrivo často ho využíva v spoločensky citlivých prípadoch. To vyvoláva vášnivé a kritické reakcie. Nečudujme sa, keď verejnosť znovu vidí „oslobodeného“ prominenta pred tým, čo sa postavil pred súd.
Neobviňujme Maroša Žilinku, že koná bezdôvodne a samovoľne. Úlohou verejného žalobcu (cudzie slovo prokurátor tak trochu mätie) je dozor pri trestnom konaní a kontrola postupu polície. Má aj so svojimi kolegami mlčať, keď polícia stíha občana nezákonne alebo si svojvoľne prispôsobuje právo, aby dosiahla svoj cieľ?
To rozhodne nie je problém, ten spočíva v niečom onom. V pôvodnom znení paragrafu z roku 2006 mal generálny prokurátor právo použiť 363 iba pri podstatných porušeniach zákona. Pri novelizácii v roku 2015 slovo podstatné vypadlo zo zákona a dnes je to možné aj pri malých pochybeniach. A to sa dá ľahko zneužiť. Každý totiž robí chyby, aj policajti. Lenže namiesto toho, aby sa im dohovorilo, chyby sa odstránili, celý proces sa zmetie zo stola.
Sporné je to, že rozhodnutie generálneho prokurátora je konečné. Nikto ho nemôže napadnúť ani opraviť, na rozdiel od verdiktov súdov. Generálny prokurátor rozhoduje ako osvietený vládca. Ak sa mýlia policajti a sudcovia, nemôže sa mýliť aj generálny prokurátor? Čo si myslí Ústavný súd?