Súčasťou druhého piliera tak bude predvolená stratégia, ktorá bude mladých sporiteľov tlačiť do únosnej miery rizika. Výmenou za to budú nasporené dôchodky pravdepodobne výrazne vyššie.
Štát sa bude paradoxne spoliehať na nezáujem ľudí o vlastné dôchodkové úspory. Zmeny v druhom pilieri spôsobia, že táto ľahostajnosť bude pracovať v prospech budúcich dôchodcov a nie v ich neprospech. Ak totiž budú rovnako pasívni ako v uplynulých rokoch, peniaze im automaticky pošle do indexových fondov, ktoré sú síce rizikovejšie, no majú potenciál doručiť vyššie zhodnotenie.
Apatiu, pokiaľ ide o dôchodky, Slováci ukazujú už celé roky. V roku 2013 sa úspory sporiteľov politickým rozhodnutím presúvali z negarantovaných do garantovaných fondov. Tento krok má na konte prvá vláda Roberta Fica, ktorý označil druhý pilier za pravicové „fiasko“. Dnes sa tento presun vo všeobecnosti považuje za chybu.
Štát ju ide naprávať tým, že tie isté peniaze, ktoré sa prelievali do garantovaných fondov, vráti zase späť do tých negarantovaných. Väčšina zo sporiteľov, ktorých sa presun v roku 2013 dotkol, sa nejako nebránila a peniaze si dala odparkovať v nevhodnom fonde.
Slováci sa totiž ešte stále v hlavách nezbavili pocitu, že „nejako bude“. Problém je v tom, že nebude. Ak sa súčasní pracujúci nepričinia o vlastný dôchodok vlastným sporením, musia počítať s prudkým poklesom životnej úrovne bez ohľadu na to, že je už dnes relatívne nízka.
Demografické prognózy sú totiž ako predpoveď počasia, ktorá zaručene vyjde. Zmeniť by sme to mohli iba tak, že na pracovný trh prilákame dostatok pracovníkov zo zahraničia. Na také niečo nemáme ako krajina ani chuť a ani kondíciu. Jedinou možnosťou je chtiac-nechtiac sporenie na vlastnú starobu.