Čo vieme o Rusku? Kto ho pozná, okrem Moskvy a Petrohradu? Ako žije obyčajný Rus v Smolensku, Jaroslavli, vo Voroneži, v Nižnom Novgorode? Kto pozná napríklad mystické mesto Okunevo? Čo vieme o bežnom živote v tomto euroázijskom priestore? Omnoho menej než o akejkoľvek inej krajine sveta. Nečudo, že nás stále prekvapuje: sankcie ho nepoložili, cár nepadol, masové protesty sa nekonajú, ľudia sa prispôsobili – vojna je ich nový život.
Čo potrebuje Rusko? Zažiť potupnú prehru, aby sa vymanilo zo svojich mesiášskych a imperiálnych predstáv? V posledných tridsiatich rokoch Rusi svoju šancu opäť – ako neraz v dejinách – premrhali. Mohlo by nám to byť úplne jedno, keby Rusko nemalo imperialistické ambície, keby si nerobilo územné nároky na polovicu Európy.
V poslednom čase sa čoraz častejšie spomína delenie koloniálneho Ruska: oslobodenie pokorených národov spod ruského jarma. Ako iba tak na papieri rozdeliť vzájomne previazanú mnohonárodnostnú krajinu? Taviaci sa kotol, ako sa hovorí, držaný pevnou rukou dominantného národa. Sú Karačajci (kto o nich vie?), Čerkesi, Baškirci, Tatári, Dagestanci, Čečenci a mnohé iné národy spokojné v ruskom žalári? Netúžia po inom civilizačnom modeli? Dokázali by si však sibírske národy spravovať enormne veľké územia, nekolonizoval by ich niekto iný?
Neprinieslo by delenie krajiny, ktorá je možno rozsiahla, ale historicky a etnicky nesúrodá, no kultúrne i ekonomicky veľmi prepojená, nakoniec viac problémov ako osohu? Ťažko povedať. Lenže krajina, ktorá je založená na dominancii jedného národa, prispôsobení jeho záujmov, porobe desiatok iných národov a etník, nikdy nemôže byť z princípu slobodná a demokratická.