Zhoda na tom, čo je normálne, nepanuje medzi rôznymi kultúrami, ale často ani medzi generáciami alebo medzi väčšinovou spoločnosťou a minoritami. Zväčša si to uvedomíme, keď nás šokuje nejaká absurdita, napríklad že sa niekto na rušnej ulici prilepí k asfaltu alebo že v progresívnej adaptácii Troch mušketierov je D'Artagnan čierny.
V spoločnosti vždy existovali normy, nepísané pravidlá, obyčaje a súčasne sa vždy vyvíjal pohľad na to, čo je žiaduce a čo sa nepatrí. Vývoj to však bol kontinuálny, pozvoľný. Dnes sa spoločnosť mení tak rýchlo a radikálne, že človek zomiera nielen v inom režime, ale už i v inej epoche, než do akej sa narodil. Asi najdôležitejšia otázka dneška znie: Je adaptácia na prichádzajúce spoločenské novoty dobrovoľná alebo povinná?
Pre staršie generácie, ktoré z dnešného pohľadu žili v ilúzii, že existujú iba dve pohlavia, a to muž a žena, neexistuje žiadny oficiálny rekvalifikačný program, na orientáciu v chaose sexuálnych minorít. A tak nie je jasné, či je rešpekt k genderovým novotám, ktoré zotrvačne vnímame ako úchylky, povinný. Zdá sa, že sú to médiá, ktoré sa pasujú za arbitra toho, čo sa patrí a nepatrí. Všeobecný trend je, že byť nenormálny je normálne a kritizovať akékoľvek deviácie je nemorálne. Výsledkom je všeobecné pokrytectvo, keď sa s odkazom na ochranu minorít zamlčuje hlas väčšiny.
Čoraz častejšie sú to aktívne menšiny, ktoré určujú mediálnu agendu. Genderoví aktivisti, ekologickí radikáli, ale aj aktivisti proti rasizmu v politike, kultúre, no napríklad i v matematike, majú vplyv neformálny. Vplyvní a úspešní sú vďaka svojmu odhodlaniu, sebavedomiu. S čím prichádzajú, nebýva prínosné ani rozumné, ale prichádzajú s tým tak agresívne, že múdrejší ustupujú. A z toho ustupovania múdrejších sa stal zlozvyk ako je rýpanie v nose.
V histórii sa cyklicky vracia módne uprednostňovanie ideológií na úkor rozumu. Každá generácia túži po vlastnej budúcnosti a niekedy si k tomu pre vlastnú potrebu i prepisuje minulosť. Dnes to má na Západe podobu „zobudenia“ či „rušenia“. Nastupujúca generácia likviduje svet po predkoch, ktorý zdedila v slušnom stave, vo viere, že takto svet zachráni pre generácie budúce. Je jasné, že kto myslí, nič podstatné nezmení. Lenže kde chýba rozum, veci sa menia k horšiemu.
Úlohou generácií, ktoré sú na odchode, nie je zachraňovať z posledných síl, čo sa dá, pred nastupujúcimi barbarmi. Zmysel má iba zachrániť pred barbarmi seba, nepritakať tej Sodome a Gomore, držať sa duchovného dedičstva a zdravého rozumu. Ako si mladí prispôsobia svet svojim predstavám, je ich problém. Kultúrne revolúcie nesprevádza len chaos a všestranný úpadok. Sprevádza ich i fenomén človeka po katastrofe: poučeného, empatického, napraveného, poľudšteného útrapami, zoceleného pre život.