Potvrdil sa tak názor, že strana Za ľudí bola jedným z tých subjektov, ktoré nemali nikdy ani len vzniknúť. V podstate od začiatku bola nechceným dieťaťom Andreja Kisku. A ako to už v živote chodí, nechcené deti bývajú často zanedbávané. To bol aj prípad strany Za ľudí, ktorá osirela hneď po voľbách v roku 2020, keď ju opustil otec zakladateľ.
Pôvodný zámer vyplniť „stred poľa“, ktorý zostal vyprázdnený po SDKÚ, vyzeral sľubne. Problém bol však v tom, že Andrej Kiska síce bažil po kariére, no nikdy nebol „homo politicus“ ako napr. Robert Fico alebo Béla Bugár. Lenže ľudia volili túto stranu práve pre neho – on bol jej tvárou a zároveň jej tmelom – keď ju opustil, tak ju nedržalo nič pohromade a preferencie začali prudko klesať.
Najprv odišli tí najschodnejší – Kollár a Valášek – o po nich postupne všetci ostatní. Nevedno, na čo čakali Šeliga so Žitňanskou. Že dostanú nejakú lepšiu ponuku? Alebo sa nádejali, že stranu možno ešte zachrániť? Samotný Šeliga v pondelok vo svojom statuse na sociálnej sieti priznal, že jeho predstava udržať stranu Za ľudí, ktorú spoluzakladal s Andrejom Kiskom, „sa ukázala ako naivná“.
Pozitívne je, že na to prišiel a verejne si priznal svoju chybu. Menej pozitívne sa javí, že v sebe nezaprie karieristu s mentalitou „zväzáka“.
Juraj Šeliga nie je prvý ani posledný, kto vymení jedno stranícke tričko za druhé. Problém je skôr v tom, že jednu zbytočnú stranu nahrádza iná a tento proces sa cyklicky opakuje každé štyri roky.
Hoci po smrti Jána Kuciaka sa tváril ako občiansky aktivista, svoje postavenie nezávislého tribúna na zhromaždeniach Za slušné Slovensko napokon úspešne pretavil do politickej kariéry.
Teraz sa zdá, že Šeliga hodlá iba prehodiť politickú výhybku a zakotviť v nejakej inej stane.
Hneď na druhý deň po tom, ako skončil u Veroniky Remišovej, sa objavila informácia, že rokuje o svojej politickej budúcnosti s lídrom nového subjektu Demokrati Eduardom Hegerom, ako aj so šéfom KDH Milanom Majerským.
Svoje kroky síce s dávkou pátosu prezentoval slovami: „Moja pozícia nie je podstatná, podstatný je výsledok pre Slovensko,“ no po skúsenosti s tým, ako zužitkoval svoje účinkovanie na tribúnach, len ťažko uveriť, že by sa neuchádzal o nejaký flek u Demokratov.
Juraj Šeliga nie je prvý ani posledný, kto vymení jedno stranícke tričko za druhé. Problém je skôr v tom, že jednu zbytočnú stranu nahrádza iná a tento proces sa cyklicky opakuje každé štyri roky. Jednu stranu na jedno použitie vystrieda druhá a ľudia v naivnej viere, že „teraz to vyjde“, jej dajú svoj hlas…
Tento spôsob recyklácie je veľmi škodlivý, lebo u ľudí vyvoláva oprávnené obavy, že staré tváre s novým „faceliftingom“ nemôžu priniesť Slovensku nič pozitívne.