V dlhšom a podivnom texte uvádza, že Rusko dosiahlo „zničenie veľkej časti aktívnej mužskej populácie Ukrajiny a zastrašenie inej časti, ktorá utiekla do Európy”. Zároveň považuje za úspech odstrihnutie Ukrajiny od Azovského mora, získanie „tučného kusa” jej územia a vytvorenie pozemného koridoru na Krym.
Napriek tomu, že ide o bezcitného netvora, ktorý sa chváli ničením populácie a odhrýzaním území, treba jeho slová brať vážne. A to najmä preto, že pre „zásluhy” v Bachmute a nasadenie vagnerovcov ide o vplyvnú postavu, ktorá si môže dovoliť kritizovať vedenie vojny. V jeho rukách leží osud kľúčovej časti frontu.
Prigožinova analýza situácie nie je prekvapivá. Píše o strategickej bezvýznamnosti Bachmutu, problémoch s morálkou, klesajúcom odhodlaní podporovať nezmyselný boj či o obavách z ukrajinskej protiofenzívy. Prekvapivá je len otvorenosť, s akou situáciu opisuje. Hovorí to najmä o tom, že sami Rusi poriadne nevedia, čo je ich cieľom.
Plánovaná trojdňová špeciálna vojenská operácia zlyhala hneď v úvode, keď Rusi podcenili odhodlanie Ukrajincov brániť svoj domov. Ťažisko sa tak presunulo na Donbas. Napriek desaťtisícom premárnených životov tam však Rusi postupujú len po metroch, pričom mesto stále nemajú pod kontrolou. Obliehanie mestečka už trvá vyše ôsmich mesiacov, čo je len pre kontext o tri mesiace viac, ako trvalo obliehanie Stalingradu. A to nesvedčí len o úspešnosti Ukrajincov, ale aj o tom, že ruská armáda stráca dych.
Vojna je jednou veľkou tragédiou, ktorá sa musí čím skôr skončiť. Problém v nastolení dialógu však spočíva v tom, že jediným jazykom, ktorým ruské vedenie hovorí, je len sila a vojna. A to nie je domnienka. Potvrdzuje to sám Prigožin slovami „Rusko nemôže prijať žiadnu dohodu, len férový boj”. Nečudujme sa potom, keď si veľký medveď svojou tvrdohlavosťou a pomýlenosťou vybije zuby v bitke s Dávidom.