Nikto mu nevytýka, že zo skostnateného SND chce vytvoriť (aj sa mu to celkom darí) veľké moderné divadlo európskeho formátu. Že na jednej strane získal veľa nadšených podporovateľov, ale na druhej strane narazil na odpor a kritiku, je prirodzené. Aj transformácia Opery SND z kamenného divadla nemeckého typu so stálymi spevákmi na taliansky typ blokového hrania, je cesta k „internacionalizácii“ a k vyššej kvalite (a k menšej kvantite), ako aj návštevnosti divadla.
Otázkou je, či musel bez citu vykopnúť na dlažbu spevákov s dlhoročnou praxou. Rozumieme, že viacerí speváci neboli dostatočne vyťažení, za rok mali menej predstavení, ale nedala sa transformácia urobiť s väčšou empatiou? Nie všetci sú mladíci, ktorí sa ako staronový riaditeľ dokážu pretransformovať z profesionálnych hudobníkov na úspešných podnikateľov (Drličkovu smerácku aféru na ministerstve zahraničných veci z roku 2016 nechajme teraz bokom).
Nepodarená až morbídna irónia na adresu politikov v Budapešti, pre ktorú sa Drlička porúčal na jeseň z funkcie, iba odhalila, ako tajne rozmýšľa a pristupuje k ľuďom. Arogantne sa správal nielen voči operným spevákom, ale aj voči viacerým zamestnancom. Kritikov sa nemilosrdne zbavoval.
Uvidíme, či pochybné vymenovanie Drličku do funkcie riaditeľa SND bez riadneho výberového konania bolo šťastným krokom. Nezáleží to ani tak od toho, či je právne v poriadku, ale od toho, či novozvolený riaditeľ bude naďalej arogantne riadiť národnú inštitúciu bez empatií k zamestnancom, alebo si uzná svoju chybu a uvedomí si, že najväčšou prekážkou jeho úprimnej snahy transformovať SND na moderné európske divadlo je jeho správanie.