Polícia pedagóga zadržala priamo s úplatkom. Ten si podľa vyšetrovateľov vypýtal v súvislosti s eurofondovou zákazkou na projektové stavebné práce.
Triznov prípad nám poukazuje na to, že korupcia nevymizla. A to nemusí ísť len o tisícové zákazky, ale aj o rôzne extra službičky za splnenie tej či onej úlohy. Domnievať sa, že sa za posledné roky niečo zásadné zmenilo, je teda naivné.
Korupcia bujnie najmä v krajinách, v ktorých chýba dôvera v inštitúcie a férové súťaže. Ak dospejeme k presvedčeniu, že jediným kľúčom k úspechu je ťahanie za pofidérne nitky, tak sa z korupčného správania stáva racionálna ekonomická stratégia. Hráči si jednoducho povedia: „Prečo by som mal pykať za niečo, čo aj tak robia všetci?“ A tak sa dostávame do bludného kruhu, z ktorého je ťažké sa vymaniť.
Obdobnú podobu tohto fenoménu môžeme badať pri stíhaní politickej korupcie. Pokým sú ľudia presvedčení, že všetci politici sú skorumpovaní, no polícia sa zaoberá z ich pohľadu len tými, ktorým „fandia”, tak na scénu prichádzajú obranné mechanizmy – výkriky o politicky motivovaných „honoch na čarodejnice”.
Odhaliť takú korupciu pritom vôbec nie je jednoduché. Je totiž trestný čin, ktorý nemá fyzickú obeť, je ňou celá spoločnosť. A tak niet nikoho, kto by na mieste kričal o pomoc. Nasadzovanie agentov pritom nie je žiadna hračka a dôkazy bývajú sotva hmatateľné. Keď sa aj niekto odváži o čine vypovedať, je potom aj tak označovaný za zločinca, ktorý klame, aby si zmenšil svoj trest.
Slovensko má ešte na čom pracovať. Klientelistický systém „niečo za niečo” je základným nastavením spoločností. Dostať sa na ďalší level a vybudovať dôveru v inštitúcie, ktoré tento barter premenia na spravodlivú distribúciu zdrojov, si však vyžaduje nielen politické úsilie, ale aj odhodlanie občanov nezakrývať si oči.