Prekvapujúci bol azda iba jeho bojový výkrik, že Saska ide vyhrať voľby. Na stranu, ktorá doteraz dosiahla najlepší výsledok 12 percent a momentálne jej hrozí, že sa ani nedostane do parlamentu, je to veľmi trúfalé tvrdenie.
Dá sa pochopiť, že podobne ako Maori si pred bitkou dodávajú odvahu prostredníctvom rituálneho tanca haka, aj šéf liberálov potrebuje svojich „spolubojovníkov“ vyburcovať k čo najlepšiemu výsledku. No Saska už len svojím zameraním, objektívne, nikdy nemôže voľby vyhrať, to by museli drvivú väčšinu obyvateľov Slovenska tvoriť podnikatelia, ktorých záujmy predovšetkým zastupuje.
Niekto by mohol oponovať, že Sulík má všetky predpoklady, aby sa stal lídrom pravice. Napokon, v bývalej vláde v porovnaní s Matovičom vystupoval vždy ako ten „racionálnejší“. Nuž, keď si latku nastavíme tak strašne nízko, že meradlom je Matovič, tak áno, ale inak je to žalostne málo.
Okrem toho, že Sulík sa ukázal slepý, pokiaľ išlo o zahraničnopolitické otázky (jeho vyjadrenia týkajúce sa Krymu a sankcií voči Rusku vyvolali medzinárodný škandál), jeho politika tzv. „malého štátu“, ktorú sa snaží presadzovať prostredníctvom znižovania daní, by v aktuálnej situácii, keď je dlh štátu enormne vysoký, bola cestou do pekla. Nehovoriac o tom, že SaS je strana takmer bez členskej základne (čo sa vyčíta len Matovičovi) a je riadená pevnou rukou „večného predsedu“, čo napriek deklarovanému liberalizmu zaváňa skôr autokraciou. Len si spomeňme, ako Sasku vždy očistil od „nežiaducich elementov“: v r. 2013 opustili stranu Kollár, Miškov a Krajcer, v ďalšej vlne v r. 2019 Galko, Rajtár a Blahová. Okrem toho rady liberálov opustili v r. 2017 Jozef Mihál, Martin Poliačik a ako posledná Lucia Ďuriš Nicholsonová.
Summa summárum: napriek veľkohubým vyhláseniam, že SaS odmieta byť len do počtu, budú sulíkovci napokon radi, ak prelezú do parlamentu.