Momentálne sa lídri stredopravých strán Smeru i Hlasu navzájom vyhraňujú. Sebavedome napínajú svaly a vyhlasujú, s kým nemienia po voľbách (ani pred voľbami) spolupracovať, kto je pre nich neakceptovateľný. Je to opäť hra na negatívne emócie, vyvolávanie nevraživosti. Ak sa však Slovensko chce pohnúť vpred – čo všetci politici svorne sľubujú – musíme hľadať v spoločnosti tmel, nie hĺbiť brázdy.
Keďže ani jedna strana nemá príliš silné voličské jadro, teda pevne rozhodnutých voličov, hľadá čo najjednoduchší spôsob, ako lacno osloviť voličov. No ak takmer všetci pravicoví politici vylučujú tie isté strany, veľký význam, ako získať pre seba extra body, to nemôže mať. Na druhej strane, akékoľvek zaváhanie či chyba uberajú zbytočne percentá.
Máj bude mať zásadný význam, či bude nadviazaná nejaká predvolebná spolupráca na pravicovej scéne, ako aj na strane národne-sociálne orientovaných strán. SNS má stále ďaleko k istote, že prekročí päťpercentnú hranicu. Aj preto Andrej Danko burcuje a vyzýva na spoločné rokovania Smer i Hlas.
Lídri stredopravých strán, Smeru i Hlasu, sa navzájom vyhraňujú. Sebavedome napínajú svaly a vyhlasujú, s kým nemienia po voľbách (ani pred voľbami) spolupracovať, kto je pre nich neakceptovateľný. Je to opäť hra na negatívne emócie.
Richard Sulík síce sebavedome hovorí, že Saska ide vyhrať voľby, no vyvoláva iba tak úsmev. Viacerí pravicoví voliči s ním stratili trpezlivosť. Po tom, čo rozbil dve vlády, nech už mal akékoľvek pohnútky, navždy stratil dôveru mnohých stabilných voličov. Nové, vo veľkej politike neskúsené vedenie KDH tiež netrpí nízkym sebavedomím, no posledné prehry v rokoch 2016 a 2020 by mali byť dostatočným varovaním. Preto odmietať z oboch strán akúkoľvek predvolebnú spoluprácu s Demokratmi, s modrými Mikuláša Dzurindu a so stranami Lucie Ďuriš Nicholsonovej a Veroniky Remišovej, Jablko a Za ľudí, je zahrávanie sa s ohňom.
V ohrození je aj Sme rodina Borisa Kollára, jej predvolebný potenciál je z rôznych dôvodov malý. A ešte menší je pri OĽaNO (asi iba okrem odídencov, ktorí prešli do novej strany Demokrati). To Matovičovi neprekáža, opäť si pohodlne užíva preferencie nad päť percent. Pri jeho marketingových schopnostiach, majstrovstve, ako nastoliť novú (nezmyselnú) tému, šokovať verejnosť a dostať sa do stredu pozornosti, sa o svoj politický osud nemusí obávať. Opäť môže na svoju kandidátku lákať rôznorodé „nezávislé osobnosti“ bažiace po stoličke (a sláve) v parlamente. Záujem bude.
Stredopravicové strany majú mesiac na to, aby pred vyhlásením volieb a odovzdaním kandidátok nabrali aké-také desatiny percent a posilnili si rokovaciu pozíciu. Pokiaľ však budú naďalej ignorovať volanie svojich sympatizantov, nenájdu spoločnú reč a nezačnú sa pred voľbami spájať, nemôžeme po voľbách od nich očakávať nič iné, ako to, čoho sme boli svedkami v končiacej sa koalícii. Tentoraz už nedostanú šancu na reparát, bude to pre ne definitívny politický koniec.