Poslancov čaká rokovanie o vyše 250-tich návrhoch. Medzi nimi sú aj také klenoty, ako napríklad regulácia pornografie, potratov či cestnej premávky. A to je len špička ľadovca. V skutočnosti sú to zväčša populistické výkriky do tmy: „Všimnite si ma!“. V takejto atmosfére je nemožné viesť normálnu verejnú diskusiu o podstate.
Zásadné legislatívne návrhy by nemali byť nasilu pretláčané, ale mali by minimálne zohľadňovať postoje tých, ktorých sa týkajú. To sa však pri poslaneckých návrhoch nedeje. Pri tých vládnych to tiež nebýva veľká sláva, no aspoň musia absolvovať pripomienkovací proces, ktorý umožňuje zainteresovaným nadýchnuť sa a zaujať stanovisko. Pri poslaneckých nie.
Iste, v čase nechutnej a intenzívnej predvolebnej kampane sa nám volanie po širšej diskusii môže javiť ako idealistické, ba až naivné. No práve toto obdobie a cirkus, ktorého budeme svedkami, by nám mali ukázať, ako ďaleko to vie zájsť. A umožniť nám na vlastnej koži pocítiť, ako veľmi to škodí demokracii a narúša dôveru občanov v jej podstatu. Kedy inokedy, ak nie teraz?
Čo teda s tým? Pre začiatok by stačilo, aby aj poslanecké návrhy museli prejsť aspoň minimálnym pripomienkovacím procesom. Teraz totiž častokrát slúžia ako cesty ľahšieho odporu aj pre vládnych politikov, ktorí sa chcú vyhnúť širšej diskusii.
Ak by sme sa však odhodlali ísť ďalej, cesty existujú. Svet je plný príkladov dobrej praxe, ako možno prostredníctvom doplnkových deliberatívnych fór zapájať aj bežných občanov do rozhodovacích procesov. Či už v podobe občianskych zhromaždení, konsenzuálnych konferencií či plánovacích buniek. Riešenia existujú. Stačí ich len spoznať a usilovať sa o ich uplatnenie.
Demokracia by nemala byť panským huncútstvom politických elít. Mala by byť o nás občanoch, ktorí majú chuť a vôľu podieľať sa na verejnom dianí. Najmä tak dokážeme demokracii vdýchnuť nového ducha a postupne budovať dôveru v to, že ostatné alternatívy sú cestou do pekla.