Oslavy víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne (ktorá, samozrejme, nemá z rozporciovaním Poľska spolu s Hitlerom nič spoločné) bývali v minulosti veľkolepými udalosťami a demonštráciami vojenskej sily veľmoci. Pravidelne sa na nich zúčastňovali lídri celého sveta. Teda kým sa z Ruska nestala dobyvačná totalita. Pozvánku tentoraz prijali okrem Lukašenka len lídri ázijských exsovietskych republík. Už len to vypovedá o klesajúcom kredite ruského diktátora na medzinárodnej šachovnici.
Obrazu upadajúcej veľmoci nepomohla ani skromná vojenská prehliadka. Klasická exhibícia desiatok moderných tankov a ruskej letky nahradila šúľajúca sa T-34 z čias druhej svetovej vojny. Na tom, či išlo o zámer, alebo jednoducho staršie modely vo veľkom premiestňujú z múzeí na front, príliš nezáleží. Posolstvo bolo jasné – Rusko už nie je tým, čím bývalo. Teda skôr tým, čím sa javilo.
To podstatné však odznelo – ruský diktátor si opäť vylial srdiečko. Putin vo svojom prejave nepovedal nič nové. Len nás utvrdil v tom, že v jeho orwelovskom mentálnom svete, v ktorom je vojna mier a lož pravda, sa vôbec nič nezmenilo. Domáce publikum presviedčal, že chce budúcnosť mieru, slobody a stability, zatiaľ čo ruská armáda Ukrajinu posievala ďalšou vlnou raketových „holubíc mieru”.
Pozorovateľov zároveň vystríhal pred agresívnym nacionalizmom a ideológiou nadradenosti. Teda pred toxickými prvkami totalitných režimov, ktoré sám pestuje na domácej pôde.
Kto by stále nebodaj pochyboval, tak rozdiely medzi Putinovými rečami a činmi sú do oči bijúce. Tak ako sa mier nedosahuje útočnou vojenskou inváziou a vyhladzovaním civilného obyvateľstva, tak ani sloboda sa nepestuje zatváraním názorových oponentov do basy či potláčaním slobody prejavu. Prečo v tom stále nemáme jasno?