Poslanci, ktorí sa chceli takýmto spôsobom v poslednej chvíli „zviditeľniť“, asi verili, že v septembri ich snahu voliči odmenia. Predvolebný populizmus nepochybne zaberá, no keď sa prekročí únosná miera, ako v prípade spomínaných 500-euroviek, tak začína byť kontraproduktívny. Pretože každému aspoň trochu triezvo uvažujúcemu človeku musí byť jasné, že v situáciu, keď štátna kasa zíva prázdnotou, vyhodiť do vzduchu 1,5 či 2 miliardy eur je maximálne nezodpovedné.
To, že poslanci prichádzajú s takouto agendou, je ich vizitkou. Hoci parlament by mal byť „výkladnou skriňou“, v ktorom sedia najlepší duchovia národa, pravdou je, že kvalita poslaneckého zboru postupne klesá. Dnes už len s nostalgiou môžeme spomínať na časy, keď v parlamente sedeli poslanci ako Ladislav Orosz, Peter Kresák, Ivan Šimko a Pavol Hrušovský, ktorí spoločne pripravili novelu Ústavy SR. Kto by bol schopný urobiť niečo také? Jozef Pročko a Romanou Tabák?
Príčinu, prečo kvalitných expertov vystriedali takíto amatéri, treba hľadať vo fungovaní politických strán. Absentuje v nich zdravá konkurencia, a preto ani negenerujú kvalitu.
Príčinu, prečo kvalitných expertov vystriedali takíto amatéri, treba hľadať vo fungovaní politických strán. Absentuje v nich zdravá konkurencia, a preto ani negenerujú kvalitu. Prakticky o všetkom rozhoduje majiteľ eseročky zvanej politická strana, ktorý sa obklopí partiou verných. Niekedy sú to doslova ľudia z ulice (Tabák), inokedy „pokleslí“ zabávači ako Pročko.
Apropo Pročko, ten sa na poslednej schôdzi opäť predviedol. Slovnú prestrelku medzi ním a Petrom Pčolinským ukončil podpredseda parlamentu slovami: „Ak chcete, aby vám niečo prešlo, zakážte Pročkovi vystupovať.“ Trefné aj keď zároveň smutné…
Je možné, že Pročko stále dokáže pritiahnuť pozornosť voličov na predvolebných mítingoch OĽaNO, prípadne odviezť Igora Matoviča na motorke. No to je asi tak všetko.
Ak by strany mali vybudované regionálne štruktúry, nemohlo by sa stať, že do najvyššieho zákonodarného zboru prídu absolútne nepripravení ľudia, ktorí o politike v podstate nič nevedia. V normálnych krajinách je bežne, že všetci začínajú „od piky“ – najprv ako poslanci v komunálnej politike, niektorí uspejú ako starostovia, prípadne sa posunú na regionálnu úroveň. No a z tých najlepších, ktorí sa osvedčili, môžu vyberať do parlamentu. Ak pracujú skutočne profesionálne, ich kvality ľudia ocenia tým, že ich opakovane zvolia do parlamentu. Koľko je takých na Slovensku? František Mikloško, Béla Bugár, a to je asi tak všetko.
Keďže u nás žiadne takéto stranícke „sito“ neexistuje, budeme aj do budúcnosti konfrontovaní s vernými, no nie veľmi kompetentnými poslancami, čo je veľmi smutná vyhliadka.