Pretože ak Smer predstavuje minulosť (s čím sa dá súhlasiť) a, naopak, Hlas budúcnosť, voliči by mali vedieť, v čom sa obe strany líšia. Taktika Hlasu v uplynulých troch rokoch pripomínala opatrný slalom, s cieľom nikoho neuraziť. Teraz, keď pôjde do tuhého, však bude musieť ísť s farbou von.
Pravdou je, že Smer má len pramálo spoločné so sociálnou demokraciou a je takmer na nerozoznanie od ostatných strán, ktoré bojujú pod národno-konzervatívnou vlajkou, ako je v posledných rokoch na Slovensku populárne.
Lenže čo prináša Hlas? Nestačí sa vyhlásiť za sociálneho demokrata, treba to aj naplniť konkrétnou politikou, a tu hneď vidíme „zádrh“. Strašiť kvótami na prerozdelenie migrantov a navrhnúť, aby sa registrované partnerstvá riešili podobným paškvilom, ako to urobil minister Karas, nie je veľmi sociálnodemokratické…
Vzhľadom na to, že sa dá očakávať útok Smeru „zľava“, by sa mal Hlas na túto situáciu dobre pripraviť. Zo strany Smeru, ktorý sa snaží spochybňovať sociálnodemokratickosť Hlasu, však ide o falošný argument, pretože Smer nikdy žiadnou ľavicovou stranou nebol, iba predstieral svoju sociálnosť: Nezrušil rovnú daň a nezaviedol ani daň z dedičstva, čo sú azda dva najviditeľnejšie pozostatky Miklošovej pravicovej éry. Voličov sa snažil iba „kupovať“ rozdávaním „podarúnkov“ (napr. 13. dôchodok tesne pred voľbami).
Hlas stojí pred dvomi alternatívami, z ktorých každá predstavuje riziko. Vrátiť sa späť do náručia Smeru by bolo popretím zmyslu vlastnej existencie. Načo sa hlasisiti od Fica oddelili, keď s ním chcú sedieť v jednej vláde?
Nestratiť svoju tvár v koalícii s pravicovými stranami však bude možno ešte ťažšie. Byť sociálnym demokratom na Slovensku je fuška!