Paradoxne sa poslanci tým, že vyslovili nedôveru vláde, vlastne zbavili možnosti mať nad ňou kontrolu. Takže v prípade, ak by aj nejaký minister vážne pochybil, nemajú možnosť ho odvolať. Táto kompetencia prislúcha iba hlave štátu.
Z histórie doteraz poznáme len zimného kráľa Fridricha Falckého. Na Slovensku si však odteraz budeme pravdepodobne pamätať Ľudovíta Ódora ako „prázdninového premiéra“. Po tom, čo sa skončí júnová schôdza parlamentu, tak o ňom veľa počuť nebudeme, nakoľko on sám nemá ambíciu aktívne sa zapájať do politických škriepok (tento týždeň sme mali možnosť jeho stoický postoj vidieť v parlamente), ktorých intenzita bude s blížiacimi sa voľbami narastať. Jeho úradnícka vláda tak bude v istom zmysle slovenskou „anomáliou“ – pozornosť médií budú v oveľa väčšej miere zamestnávať politické strany, ktoré budú viesť konfrontačnú predvolebnú kampaň, ako samotné centrum moci. A tak je to dobre, pretože ľudia nemusia byť pod neustálym tlakom, aké „prekvapenie“ im vládni politici pripravia. Politika môže byť, aspoň na chvíľu, aj u nás „nuda“, tak ako je to vo viacerých krajinách západnej Európy.
Zatiaľ čo prezidentka Zuzana Čaputová si dnes pripomenula štyri roky svojho pôsobenia v prezidentskej funkcii, na Úrade vlády sa za ten čas premiéri striedali ako na bežiacom páse. Toto „talianske vládnutie“ možno pripísať na vrub Matovičovmu deštruktívnemu štýlu politiky. Kvôli nemu padla v marci 2021 prvá vláda a v podstate aj tá druhá, Hegerova, pretože ak by opustil funkciu ministra financií, štvorkoalícia by pravdepodobne dovládla do riadneho termínu volieb.
Takýto vývoj vyhovuje najmä Igorovi Matovičovi. Ten môže z opozičných radov útočiť na úradnícku vládu i prezidentku, tváriac sa, že on za nič nenesie zodpovednosť.
Hoci pre politickú scénu i pre celú krajinu to má neblahé dôsledky, lebo takmer 10 mesiacov tu budeme mať poverenú vládu s obmedzenými kompetenciami, ktorá nemá plnohodnotný mandát, takýto vývoj vyhovuje najmä Igorovi Matovičovi. Ten môže z opozičných radov útočiť na úradnícku vládu i prezidentku, tváriac sa, že on za nič nenesie zodpovednosť. Zároveň môže napádať aj všetky ostatné strany, čím (opäť) vytvára ilúziu, že on jediný bojuje proti korupcii, ktorej stelesnením je podľa neho Robert Fico.
Predlžovanie predvolebnej kampane však vyhovuje aj šéfovi Smeru, ktorý sa podobne ako líder OĽaNO vymedzuje „proti všetkým“ a postupne mu rastú preferencie.
Jedna výhrada však smeruje aj k hlave štátu. Ak by sa prezidentka v januári trochu rýchlejšie „rozhýbala“, mohli sme mať úradnícku vládu už v zime, a najmä, k volebným urnám by sme išli už v júni. Takto sa politická agónia zbytočne predĺžila o niekoľko mesiacov.