Samozrejme, nie je isté, či by uspela. Obhájiť mandát je vždy oveľa ťažšie, ako ho získať. Najmä v jej prípade, keď jej k prezidentskému úradu dopomohla zhoda priaznivých okolností. Ak by Smer pred štyrmi rokmi postavil autentickejšieho kandidáta, ktorému by ľudia uverili, že chce byť naozaj prezidentom, a nemusel by svoju rolu iba hrať, tak by pravdepodobne zvíťazil. Rovnako jej výraznou mierou pomohlo aj gesto Roberta Mistríka, ktorý sa vzdal v jej prospech kandidatúry. No a do karát jej hrala aj nízka účasť v druhom kole, keď mnohí z tých, ktorí nepatrili do tábora jej priaznivcov, jednoducho zostali doma a k urnám prišlo len 41,7 % voličov. A v neposlednom rade, v roku 2019 v spoločnosti existovala obrovská túžba po zmene. To všetko dokopy vytvorilo ideálnu „pôdu“ pre jej zvolenie.
Mať príležitosť, najmä takú, ktorá sa už nikdy viac nezopakuje, a nevyužiť ju, je doslova hriech. Z toto hľadiska možno považovať rozhodnutie prezidentky Zuzany Čaputovej nekandidovať za chybu.
Dnes, keď chaos v slovenskej politike dosiahol nebývalé rozmery a medzi ľuďmi panuje obrovské rozčarovanie, je situácia značne odlišná. No o to väčšiu zodpovednosť má prezidentka za osud krajiny. Čakajú nás predčasné voľby a netušíme, ako rýchlo sa podarí zostaviť nový kabinet. Teoreticky tu úradnícku vládu môžeme mať až do Vianoc. Preto by Slovensko potrebovalo aspoň jeden pevný oporný bod – a tým je práve prezidentka.
Na rozdiel od Andreja Kisku, ktorý sa v politike len na istý čas „vyskytol“ a vzápätí z nej zmizol, sa v prípade Zuzany Čaputovej zdalo, že svoju úlohu berie vážne. Za roky pôsobenia v mimovládnom sektore a v prezidentskom úrade sa stala tým, čo sa nazýva „homo politicus“. O to viac prekvapuje, že sa podobne ako Kiska vopred dobrovoľne vzdáva. Vysiela tým veľmi negatívny signál, že funkcia prezidentka je braná len ako tých povestných 15 minút slávy, čo jej uberá na vážnosti.
Pritom politika zaväzuje, nie je to len nejaká „kratochvíľa“, kde si ambiciózni ľudia na chvíľu odskočia, lebo chcú vyskúšať niečo nové (ako napr. Kiska). Z politiky sa odchádza, len ak má niekto vážne zdravotné alebo osobné dôvody. A pokiaľ je verejnosti známe, tak sa hlava štátu teší dobrému zdraviu a je momentálne vo veku, keď iní politici svoju kariéru iba rozbiehajú. Preto vyhlásenie, že nemá dosť síl na ďalší mandát, pôsobí zvláštne.
Po osobných útokoch zo strany Igora Matoviča, a najmä Roberta Fica, ktoré prekročili únosnú mieru, je pochopiteľné, že prezidentka je z takéhoto prístupu znechutená. Lenže politika je už taká, rozdávajú sa v nej aj údery pod pás. No tí, čo do nej vstupujú, s tým musia počítať. Musia vedieť, že sa to dotkne aj ich osobného života a ovplyvní to aj ich rodiny.
Počúvať vyhrážky a mať deti pod 24-hodinovou ochranou je nepochybne psychicky vyčerpávajúce, no vzdávať sa len tak bez boja, to nie spôsob hodný hlavy štátu.