Tak prečo k zmene nedošlo? Z jednouchého dôvodu: slovenská spoločnosť je veľmi fragmentovaná a pod zmenou si každý predstavuje niečo iné. Aj preto máme takú roztrieštenú politickú scénu, kde sa „uživí“ viac ako desať strán.
Hoci politici prichádzajú pred voľbami s mnohými dobrými nápadmi, ako reformovať krajinu a zlepšiť život ľudí, v praxi pri výkone moci sa zhodnú iba v máločom. Keď aj v niečom, pre druhú časť spoločnosti je to, či už z princípu, zo vzdoru, alebo z ideového hľadiska, neprijateľné. Chýba celospoločenský konsenzus.
Tak aj keď si 63 % myslí, že modernizácia Slovenska nie je možná bez nových investícií, 68 % si želá modernizovať zdravotníctvo a 42 % vzdelávanie, tak do rekonštrukcie nemocníc, obnovy mostov, ciest a železníc alebo do vedy a výskumu, ktoré sú motorom kvalitného vzdelávacieho systému, sa investuje pramálo. Ako vždy od vzniku samostatného Slovenska sa nenájdu peniaze. Jediné, čo sme sa naučili, je privatizovať a premrhať darované európske fondy, respektíve ich vôbec nevyužiť.
Pre 56,5 % ľudí moderné Slovensko rovná sa krajina bez korupcie. Lenže nepreháňame to? Neochota nie vždy znamená korupciu, zvlášť v krajine, ktorá je založená na známostiach: kto ich nemá, má smolu. A kto ich má, je na ne patrične hrdý.
Pokiaľ nezmeníme naše vzorce správania, nezmení sa ani spravovanie krajiny, tobôž nie politiky, kde sa jednotliví lídri nezhodnú prakticky na ničom. Prejde iba to, čo je výsledkom výmenného obchodu či nenávisti voči spoločnému nepriateľovi. Takto sa však k modernej krajine nikdy nedopracujeme.