Vŕtať sa v toxickom vzťahu predsedu parlamentu a jeho expartnerky nemá zmysel. Pre kontext a v skratke – Kollár sa priznal, že ju pred vyše desiatimi rokmi „prefackal”, kvôli tomu, že hodila jeho dieťa. Richterová kontruje, že dieťa nehodila a Boris ju zmlátil. Potom mali spolu ďalšie dieťa… Ako býva zvykom, každá strana konfliktu zveličuje vinu druhej a svoj podiel zmenšuje.
Aférku však vtiahol do verejného éteru práve Boris Kollár. Na tlačovke v NR SR sa vyviňoval, priznal sa k prefackaniu ženy a uviedol, že by to spravil za tých okolností znova. Tiež sa bráni tým, že ide o vyslovenú diskreditačnú kampaň. Čo môže byť pokojne pravda. No v takom prípade nemal do nej zatiahnuť celú verejnosť a živiť ju vlastnými chybami.
Z medializácie rodičovskej vojny najviac trpí dieťa, v mene ochrany ktorého Boris uštedroval rany. Už len tento rozmer na plnej čiare diskredituje Borisa Kollára na post predsedu NR SR.
Keďže nepoznáme všetky okolnosti konfliktu (čo je vlastne pre plné žalúdky dobrou správou), nie je namieste hrabať sa v merite veci. To však nič nemení na tom, že verejné prepieranie špinavej bielizne na pôde parlamentu je strašnou hanbou. O takýchto veciach by sa malo diskutovať v súkromí či na súde. Z medializácie rodičovskej vojny najviac trpí dieťa, v mene ochrany ktorého Boris uštedroval rany. Už len tento rozmer na plnej čiare diskredituje Borisa Kollára na post predsedu NR SR.
V zdravej demokracii s politickou kultúrou by politik z takej prominentnej funkcie ihneď odstúpil (a možno aj nie, keďže by sa k nej ani len nedostal). Slovenská politická kultúra je však na úrovni štvrtej cenovej. Navyše, z postu predsedu parlamentu sa kampaňuje komfortnejšie než z pozície radového poslanca. O tom svedčí aj jeho plánované odhalenie (gýčovej) sochy na Bratislavskom hrade dva týždne pred voľbami. Kollárovo odlepenie sa od stoličky teda nehrozí. Veď predsa ustál už aj horšie zemetrasenia: koketovanie s maloletou zverenkyňou z Čistého dňa, vyplácanie Aleny Zsuzsovej, vykradnutá diplomovka či „sextovanie” s transrodovou osobou. V tomto svetle sa dnešná kauza javí ako malina.
Stále mu to však môžu zrátať voliči. Šéf Sme rodina sa dlhodobo prezentuje ako starostlivý otec s liberálnym životom a konzervatívnou politikou. Tento poetický kontrast sa prejavil napríklad pri jeho „koketovaní” s transrodovou osobou, ktorému predchádzali nenávistné útoky voči sexuálnym menšinám. Aj túto kognitívnu haváriu však cez svoje motto dokázal ustáť. No mlátenie partnerky, znevažovanie parlamentu a traumatizovanie syna medializáciou konfliktu podkopáva naratív o starostlivom otcovi a normálnom Borisovi.
Prípad Borisa Kollára, ktorý sa v roku 2015 raketovo vyšplhal na politický Olymp vďaka šíreniu xenofóbie a homofóbie na sociálnych sieťach, je symptómom chorej demokracie. Chyba v systéme sa zmenila na jeho integrálnu súčasť, ktorá sa prezentuje ako normálnosť. A to nesvedčí nič dobré o stave našej spoločnosti.