Zdravotnícke systémy sú v kríze v celom svete, aj v bohatých európskych krajinách. No Slovensko patrí v EÚ medzi najhoršie. Aj preto, že vynakladáme na zdravotníctvo oveľa menej peňazí z HDP. Lekárski odborári síce presadili zmeny v systéme, no je to beh na dlhú trať a my potrebujeme urýchlené riešenia.
Po pandémii sa situácia ešte zhoršila. V ORL je odložených 17-tisíc zákrokov, v gynekológii takmer 60-tisíc, pri chorobách svalovej a kostrovej sústavy 83-tisíc a v neurochirurgii šesťtisíc. Na operáciu žlčníka sa čaká dva roky a na výmenu bedrového kĺba vyše roka. Kto má peniaze, môže si zaplatiť v hotovosti u „súkromníka“ či sa dať operovať v zahraničí (poisťovňa časť nákladov po čase zaplatí).
Máme síce moderné pracoviská s inovatívnymi metódami liečenia, no na inovatívne lieky, ktoré by zachránili životy, už len v porovnaní s Českom nie sú peniaze. Špičkoví lekári dokážu vyliečiť zložité prípady, no veľa ľudí doplatí na banálne chyby. Niektoré nemocnice sa zdlžujú, iné sú v pluse. Prosperita závisí od toho, ako si manažéri „vyhandrkujú“ peniaze s poisťovňami. Osobné väzby často rozhodujú. To sa následne prenáša na oddelenia. Počúvame, že nie sú voľné miesta, pritom niektoré izby sú poloprázdne.
Počet operácií žlčníka, srdca, iných orgánov či výmena kĺbov, ako aj výskyt väčšiny chorôb sa v priebehu rokov dramaticky nemenia. Dajú sa naplánovať. Ak je dlh, treba ho vyrovnať. Podľa toho sa dá vypočítať, koľko treba peňazí, lekárov a lôžok. Všetci kompetentní to vedia, tak prečo sa racionálne neplánuje?
Neraz sú ležiaci pacienti v nemocniciach neželaný „element“. Často sa lekári menia na špecialistov na akútne prípady, úplne vyzdravenie či prognóza pacienta akoby už nebola ich starosť.
Máme málo lekárov, sestier, zdravotníckeho personálu či lôžok? Raz sa hovorí, že lekárov je málo, inokedy, že dostatok. Nuž predsa existujú medzinárodné štatistiky OECD a Eurostatu. Stačí porovnať dáta a povedať, koľko lekárov v akej špecializácii a koľko sestier chýba. A nájsť riešenie. Nielen zvyšovaním počtu študentov medicíny, čo sa prejaví o desať rokov, ale čo najskôr.
To sa týka aj lôžok v nemocniciach. Pretože sa zdá, že neraz sú ležiaci pacienti v nemocniciach neželaný „element“. Často sa lekári menia na špecialistov na akútne prípady, úplne vyzdravenie či prognóza pacienta akoby už nebola ich starosť. Hitom sa stala jednodňová chirurgia ako náplasť na všetky systémové boľačky. Pritom dvadsaťroční a sedemdesiatroční pacienti vyžadujú iný prístup. Ak k tomu niekde neochota až nevrlosť.
Ako je to v Rakúsku, Česku, Nemecku, vo Fínsku, v Dánsku či v Nórsku? Koľko je u nich lekárov a sestier, koľko sa robí operácií, koľko majú lôžok v nemocniciach, koľko peňazí vynakladajú na zdravotníctvo?
To sa dá ľahko zistiť. Stačí zobrať medzinárodné štatistiky či si to overiť na partnerskom ministerstva zdravotníctva. Kým sa neporovnáme s krajinami, ktorých životnej úrovni sa chceme vyrovnať, nikdy nebudeme napredovať.
Minister zdravotníctva Michal Palkovič by mal do volieb urobiť poctivý audit rezortu, aby sme presne vedeli, v čom zaostávame a čo a ako sa dá urýchlene zlepšiť. Už to by bol úspech. Inak budeme naďalej zahltení hádkami, ktoré nikam nevedú.