Napriek tomu, že bieloruský prezident Lukašensko sprostredkoval „mier zbraní“ s Prigožinom, stále ostáva nejasné, čo vlastne šéfa Vagnerovcov primalo k bláznivému nápadu začať ťaženie na Moskvu. Na jednej strane každému muselo byť jasné, že so svojou 50-tisícovou armádou nemôže uspieť. Na druhej strane sa mu až prekvapujúco ľahko podarilo presúvať stovky kilometrov smerom k hlavnému mestu. Ak mu bezpečnostné zložky neboli nápomocné, tak minimálne mu v útoku nebránili. Rovnako šokujúca je aj miera apatie, ktorá v krajine vládne a ohrozuje jeho samotnú existenciu.
Keď sa Vladimir Putin minulý rok rozhodol napadnúť Ukrajinu, chcel rozšíriť impérium a posilniť vlastnú moc. Dosiahol však pravý opak. Nielenže jeho dobyvačná vojna nepokračuje podľa jeho predstáv, ale preniesla sa na územie Ruska.
Opakuje sa história? Po neúspešnej 1. svetovej vojne, ktorá zmietla cársky režim, nasledovala občianska vojna. Tá sa napokon presne pred 100 rokmi skončila víťazstvom boľševikov, no výrazne destabilizovala Rusko.
A hoci Putinov režim je ohavný, nik si v skutočnosti nemôže želať rozpad Ruska, pretože by to prinieslo obrovský chaos a destabilizovalo by to najmä Európu.
Krviprelievanie sa (nachvíľu) zastavilo, no občianska vojna je doslova na spadnutie. Je to začiatok konca Putinovho režimu? Ukrajina sa nepochybne z takéhoto vývoja raduje, no akékoľvek oslavy sú predčasné, pretože existuje obava, že to, čo po Putinovom páde môže nasledovať, bude ešte horšie.
Celý svet teraz bude so zatajeným dychom sledovať, čo sa bude diať v Moskve.