No zostrelenie niekoľkých vrtuľníkov ruskej armády iba ukázalo, ako zle je riadená a ako sa Prigožinovi vojaci podceňovali. Pri sporoch s vedením armády v bojoch na Ukrajine, aj keď nepoznáme detaily, šéf vagnerovcov v mnohých bodoch trafil klinec po hlavičke. Spory s ministrom obrany Sergejom Šojguom trvali už dlhšie a prejavili sa aj pri operáciách v Sýrii.
Prezident Vladimir Putin dokázal rozhádaných kohútov vždy „ukočírovať“, teraz sa jasne pridal na jednu stranu a vypomstilo sa mu to. Prigožin sa rozhodol pre zúfalý čin aj preto, že mu hrozila smrť.
Tvrdenie, že jeho súkromná armáda by mohla obsadiť Kremeľ, je poriadne pritiahnuté za vlasy. Počet 50-tisíc žoldnierov, v poslednom roku dopĺňaných najmä kriminálnikmi z väzníc, budí rešpekt. To, že obsadili Voronež a Rostov na Done, bolo možné aj preto, že mali voľné ruky od najvyšších miest. Ani strašenie, že v Rusku existuje ďalších dvadsať súkromných armád, čo môže viesť k prevratu, nie je namieste.
Nie je to iba ruská špecialita. Rusi napodobňujú Američanov a Britov. Súkromné armády sa totiž vo vojenských konfliktoch vyhýbajú rôznym zákonným a etickým prekážkam. Aj preto ich USA vo veľkom nasadili vo vojne v Iraku a Afganistane. Zákroky najznámejšej z nich, Blackwater (dnes Academi), sú dobré známe. A netreba zabúdať, že súkromné armády využívali západné krajiny v dobe kolonializmu.
Ak sa Putin nevráti do centra diania a nezačne priamo „kočírovať“ a tlmiť prehlbujúce sa rozpory, tak si na jeho stoličku sadne niekto iný a urobí to za neho. Otázkou je, kto to bude. Jedno to nie je.
Prigožin je síce silný, no veľa priateľov v ruskej elite nebude mať. Je to totiž človek z podsvetia. Pre zlodejstvá a podvody strávil 80. roky vo väzení. V 90. rokoch začal s predajom hotdogov, prešiel na kasína a až potom investoval do luxusných reštaurácií a získal prezývku Putinov kuchár. S vládcom Kremľa sa zoznámil, keď ten mal v prvej polovici 90. rokov ako vysokopostavený člen petrohradskej radnice na starosti hazard. Hoci je Prigožin milionár aj vďaka objednávkam pre armádu a vo verejných službách (školské obedy), neznamená to, že človek s takouto minulosťou je pre elity prijateľný, najmä ako potenciálny nástupca Putina či aspoň ako líder vzbury.
Ľady sa však pohli. Aj k pádu komunistického režimu v Rusku viedli rozbroje generálov v Afganistane, kde si robili, čo sa im chcelo. A cársky režim padol pre chaos a hladomor na fronte v prvej svetovej vojne, čo viedlo vojakov k povstaniu zneužitému boľševikmi.
Putin je síce diktátor, no väčšinu času netrávi v centre moci, ale na dači. Elektronicky nekomunikuje. Veľa informácií dostane iba sprostredkovane a časť z nich mu vyfiltrujú zo strachu podriadení.
Bezradnosť z nezmyslenej invázie na Ukrajinu narastá. Prigožin ako prvý ukázal, že nemá z Putina strach. Ten, ak sa nevráti do centra diania a nezačne priamo „kočírovať“ a tlmiť prehlbujúce sa rozpory, tak si na jeho stoličku sadne niekto iný a urobí to za neho. Otázkou je, kto to bude. Jedno to nie je.