Verejnosť zatiaľ pozná mená kandidátov strán KDH, PS a z menšej časti Sasky a Smeru. Na mená kandidátov ostatných strán zatiaľ čakáme, rozhodnutia však musia padnúť každú chvíľu. Vo všeobecnosti, až na zopár výnimiek, zatiaľ nič nové pod slnkom. Kuriozitou je tak akurát napríklad vytrvalo prelietavý Alojz Hlina (SaS), či dvojica s hrozivými kostlivcami v skrini – Robert Kaliňák či Tibor Gašpar (Smer). KDH stavilo na istotu a PS zas na vyváženosť mužov a žien.
Na udelenie ceny najimpozantnejšieho panoptika si tak teda ešte počkáme. Núdza o kandidátov však isto nebude. Rôzne podivné indivíduá a od predsedu závislé osobnosti na kandidátkach sú už súčasťou nášho folklóru.
Bez ohľadu na to platí, že demokracia by mala byť najmä o férových procesoch a nie o hviezdnych osobnostiach. Pre zdravo fungujúcu spoločnosť nie je až také smerodajné, kto kandiduje, ale to, akým spôsobom sa dostal k privilégiu uchádzať sa o dôveru občanov. Jednoducho – nemali by sme sa utiekať k supermanom a samozvaným záchrancom demokracie, ale skôr sledovať systém ich výberu. A tam teda máme na čom zapracovať.
Súčasný spôsob výberu kandidátov je totiž netransparentný a väčšinou vysoko nedemokratický. Lídri politických strán dohliadajú na personálne obsadenie svojej „výhernej koalície“ (predsedníctva) lojálnymi straníkmi. Oficiálne ich volí spravidla snem, no zloženie snemu sa neraz spravuje tajomným „kľúčom“ nastaveným predsedníctvom. Pre ilustráciu absurdnosti tohto systému si predstavme, že by spôsob obsadzovania parlamentných kresiel určovala vláda v neverejnom dokumente. A potom by získala, čuduj sa svete, väčšinovú dôveru Národnej rady.
Tam sa to však nekončí. Po tom, ako starostlivo vybraní ľudia zasadnú na stranícky Olymp, predseda hodnotí aktivity členov a najmä ich lojalitu. Ak straník drží „hubu a krok“, tak si zaslúži priazeň a léno otca zakladateľa – zvoliteľné miesto na kandidátke. V opačnom garde sa zrada trestá odstavením z poradovníka.
Zdravá demokracia je o procesoch a nie o spasiteľoch. Ak sa chceme vymaniť z bludného kruhu nefunkčných strán, mali by sme pred svojou voľbou viac zvažovať ich vnútorné fungovanie. Keď tieto kritériá vytesníme z nášho rozhodovania tak dobre nebude.
Miera demokratickosti strán sa však v tomto líši. Pre porovnanie, napríklad v takom Smere má predseda výlučné právo navrhovať kandidátku predsedníctvu. V KDH o jej podobe rozhoduje rada, ktorá je zložená zo širokého okruhu ľudí (predsedníctvo, regionálne štruktúry, poslanci a pod…). Aj tu vidíme, prečo má KDH už piateho predsedu, zatiaľ čo Smer má stále Fica a jeden rozpad za sebou.
Neschopnosť väčšiny strán prežiť svojich otcov zakladateľov je prejavom chorého straníckeho systému. Ten má korene v takomto zabetónovaní sa vedenia a v chýbajúcej súťaži politických síl. Miesto toho, aby sa strany posúvali vpred a umožňovali vyvodzovanie zodpovednosti za politické zlyhania vedenia, tak sa len viac štiepia a kostnatejú. Keď pohár trpezlivosti pretečie, noví nádejní zemepáni si povedia, že bude po mojom a cyklus sa opakuje v novom projekte.
Zdravá demokracia je o procesoch a nie o spasiteľoch. Ak sa chceme vymaniť z bludného kruhu rozbitých a nefunkčných strán, mali by sme pred svojou voľbou viac zvažovať ich vnútorné fungovanie a demokraciu. Keď tieto kritériá vytesníme z nášho rozhodovania, tak dobre nebude.