Ani len nestihol vyschnúť atrament na rozhodnutí Ústavného súdu o ústavnosti § 363 a prezidentka oznámila, že sa „pozrie na križovatku, či podá alebo nepodá disciplinárny návrh“ na GP.
Disciplinárka je vážna vec, ktorá má svoje právne a aj politické rozmery. Začatie disciplinárneho stíhania človeka s takou obrovskou mocou je riskantným krokom. Ak by prezidentka šliapla vedľa, riskovala by nielen vlastnú reputáciu, ale aj politickú budúcnosť. Neuchádzanie sa o druhý mandát by však mohlo v tejto rovine nakloniť váhy smerom k podaniu.
Právna stránka je omnoho zásadnejšia a komplikovanejšia. A to aj bez kontextu nízkej úrovne etiky právnických povolaní na Slovensku. Zákon o prokurátoroch uvádza, že majú povinnosti chrániť verejný záujem, nedať sa ovplyvniť individuálnymi záujmami či konať objektívne bez ohľadu na to, či sú okolnosti prípadu v (ne)prospech účastníkov (trestného) konania.
Spoločnosť je však vo vnímaní činnosti Maroša Žilinku rozdelená. Pochybnosti o nestrannosti, trpká pachuť po čistení či prekvapivé „zarezávania“ korupčných trestných stíhaní veľkých rýb je jedna vec. Potvrdiť to súdnou cestou je niečo úplne iné. Dôkazné bremeno je na strane prezidentky. Prípadná disciplinárka by tak bola tvrdým orieškom s nejasným výsledkom.
Nech už tento príbeh dopadne akokoľvek, jedno je isté. To, že je niečo ústavné, ešte neznamená, že to je aj správne. V normálnom štáte je neprijateľné, aby sa toľko moci koncentrovalo v rukách jedného človeka na správnom mieste a bez možnosti opravy. A tento systémový problém nevyrieši ani tisíc disciplinárok. To je v rukách zákonodarcov. Škoda len, že šance na pozitívnu zmenu sú mizivé. Málokomu pri moci sa máli moci.