Slovenská spoločnosť už tretí týždeň „žije“ z Kollárových faciek. Vyvrcholenie prišlo tento týždeň. Malo sa ukázať, či strany činmi potvrdia svoje slová a odsudzovanie. Nestalo sa tak – poslanci neprišli do práce. Kollára svojou neprítomnosťou podržali Smer, Hlas, ale aj väčšina poslancov SaS a Republiky.
Zdá sa, že zavážila vysoká cena drahej nevesty, ktorú nikto nechcel zradiť. Amorfnosť z Kollárovej strany-firmy činí cenného koaličného partnera. Poslanci sa preto infantilne vyhovárali na dovolenky, pracovné povinnosti, neschopnosti a iné neodkladné aktivity, ktoré im bránili vo vykonávaní hlavnej náplne ich práce.
Len málokto očakával, že Kollár „to nedá“. Dal. A dal by to aj znova (ako aj facky, ktoré by rozdával). Ak ladne ustál škandál vykradnutej diplomovky, tak „ochrana detí“ (útokom) bola malinou. Na tom, že sa priznal k domácemu násiliu, nezáleží. Veď aj to je, žiaľ, súčasťou spoločenskej kultúry „tradičnej rodiny“.
Z kauzy, ktorá by sa v normálnych demokraciách vyriešila uvedomelým odstúpením, sme vytvorili vyše trojtýždňovú telenovelu. Aj to je prejavom nevyspelosti našej politickej kultúry a verejného diškurzu na úrovni štvrtej cenovej.
Dnes sme v rozbehnutej kampani, ktorá rozhodne o osude Slovenska na desaťročia dopredu. Namiesto toho, aby sme sa zaoberali politikami, programami a politickými riešeniami, tak tu rozmazávame Kollárovu hanbu.
Spoločenská reakcia je tak aj nelichotivým zrkadlom našej spoločnosti. Je symptómom systematického problému – konflikty, senzácie a škandály väčšmi pútajú našu pozornosť. Z politiky sa stala celospoločenská „Farma“, ktorej účastníci hazardujú s našimi životmi. Nevadí, hlavne že máme sledovanosť a „žúžo“.
Maslo je tak aj na našej hlave. Neberme to však ako výzvu „na uterák“, ale na úpravu priorít, aktívne pozorovanie politiky a diskusiu o podstate veci. Už včera bolo neskoro.