Už roky exportujeme suroviny a dovážame produkty s pridanou hodnotou. Konfrontovaní vojnou za našimi hranicami a rodiacimi sa novými súradnicami globálneho poľnohospodárstva zisťujeme, že sa moceme v bludnom kruhu.
S chlebom zdraželo aj mäso – aj najlacnejšie hydinové a najpopulárnejšie bravčové. Tohto roku sme ochutnali najdrahšie marhule a čerešne v histórii krajiny. Za neúrodou ovocia, nedostatkom vlastnej zeleniny nie sú len klimatické zmeny v podobe jarných mrazov, ale celkove nezvládnutá transformácia slovenského poľnohospodárstva a potravinárstva, ktorá porodila nesúrodé, nevyvážené poľnohospodárstvo a potravinárstvo.
Medzi poľnohospodármi, potravinármi, ale aj občanmi vládne nespokojnosť. Všetci vidia, že krajina a jej politické manažmenty tápu pri otázke, čo vlastne robiť s agropotravinárstvom. Za 34 rokov sa vymenilo na poste ministra pôdohospodárstva 14 mužov a žien. Sotva sa dá hovoriť o kontinuite, skôr o nových a nových, neraz až infantilných pokusoch, ako oživiť poľnohospodárstvo a potravinárstvo.
Za 34 rokov sa vymenilo na poste ministra pôdohospodárstva 14 mužov a žien. Sotva sa dá hovoriť o kontinuite, skôr o nových a nových, neraz až infantilných pokusoch, ako oživiť poľnohospodárstvo a potravinárstvo.
Ak niečo chýba slovenskej agropotravinárskej politike, tak je to kontinuita, jasne sformulované priority, a to nielen výrobného charakteru, ale aj zhoda v tom, ako citlivo zvládnuť požiadavky na udržateľnosť a ekologizáciu poľnohospodárstva i krajiny samotnej. Krajiny, kde sa na nepoznanie zmenil vidiek a prístup k pôde, kde sa narodila a dospela generácia, ktorá pozná potraviny len z obchodu, a nie ako zázračné dielo prírody a pracovitého človeka.
Čas beží a podmienky na dorábanie potravín sa zhoršujú nielen v dôsledku extrémnejšieho počasia, ale aj preto, lebo Slovensko nevyužíva núkajúce sa príležitosti. Z plánu obnovy matovičovsko-hegerovská vláda nevedela nájsť ani len jedno euro na investície do pôdy a potravinového hospodárstva. To niečo hovorí o rozhľadenosti a kvalite vládnych politikov, ako aj o argumentačnej sile, potencii a váhe ministrov poľnohospodárstva v doterajších vládach.
Akú vidiecku krajinu, poľnohospodárstvo a potravinárstvo máme vo chvíli, keď sa začína nové programovacie obdobie, počas ktorého Slovensko už malo byť rovnocenným členom Európskej únie? Veľa o stave, v ktorom sa nachádzame, vraví chlieb, ktorý bol a stále je základom ľudskej výživy. Na Slovensku sa pestovaniu obilnín venuje 8-tisíc poľnohospodárov.
Obilie aj mäso, ovocie aj zelenina prúdia hore-dole po Európe, ktorá sa zaklína skracovaním uhlíkovej stopy.
Tón udávajú, samozrejme, veľké poľnohospodárske podniky – družstvá, mnohé už vo vlastníctve domácich či zahraničných investorov. No pestovaniu obilia sa venujú aj rodinné farmy, jedno či malé, alebo veľké. Všetci veľmi rýchlo prišli na to, že oveľa jednoduchšie je živiť sa pestovaním obilia, ako ísť do riskantnejšej a prácnejšej zeleniny či ovocia. Slovensko podnikateľsky spohodlnelo a plodinovo sfádnelo.
Obilniny a k tomu repka a kukurica so sójou sa stali chrbtovou kosťou rastlinnej výroby. Keby sa doma spracúvali a premieňali na hotové výrobky – na olej a rastlinné tuky, na čerstvé výsekové mäso a výrobky, bolo by to ako-tak v poriadku. Lenže aj v tradičných poľnohospodárskych okresoch zanikli mäsokombináty a tie, ktoré prežili, vyrábajú "slovenské“ mäsové výrobky z mäsa dovážaného z Nemecka, zo Španielska. A naše ošípané idú na bitúnky do Maďarska, Poľska, býčky zasa do Talianska, Chorvátska, Turecka. Obilie aj mäso, ovocie aj zelenina prúdia hore-dole po Európe, ktorá sa zaklína skracovaním uhlíkovej stopy.
Čosi nezdravé je v štáte našom i únii samotnej a nevieme si s tým už dlho poradiť. Teraz snívame sen o regionálnych trhoch, ktoré by mali byť spásou a základom oživenia poľnohospodárstva. Niektorí prichádzajú s nápadmi vybudovať štátny potravinový obchod, aby ním odstránili rozrastajúce sa potravinové púšte, ktoré pohlcujú malé dediny so starnúcim obyvateľstvom.
My však potrebujeme odlev mladých ľudí zastaviť a využiť na to aj poľnohospodárstvo. Vrátiť na pôdu mladých a vzdelaných ľudí. Kde ich však vzdelávať, keď sú pozatvárané odborné poľnohospodárske školy aj v okresoch, kde sa ľudia vždy živili najmä obrábaním pôdy? Idú voľby a uchádzači o správu krajiny nám budú maľovať zázračné programy, pomocou ktorých ju vyvedú z marazmu.
Hodí sa im drahota potravín, ale koľkí majú naozaj reálny plán obnovy?