Od roku 1990 sme zažili veľa delení strán a niekedy aj opätovného spájania či návratu politikov do tej materskej. Spočiatku sme to brali ako pôrodné bolesti demokracie. Mysleli sme si, že časom naša politická scéna vykryštalizuje a tón budú udávať klasické politické strany ako vo vyspelých demokraciách.
No časť politikov s nenaplnenými ambíciami zistila, že zrada materskej strany im u voličov vôbec neuškodí. A keďže nová politická strana sa na Slovensku ľahko zakladá, či sa dá „na trhu“ ľahko kúpiť bezvýznamná „spiaca“ strana, doslova sa s nimi roztrhlo vrece.
Bývalý mančaft Richarda Sulíka je roztrúsený kdekade. Bývalá dvojka SaS Lucia Ďuriš Nicholsonová je na viditeľnom 150. mieste Hegerových Demokratov. Za nich kandiduje aj ďalší významný predstaviteľ sulíkovcov – Jozef Mihál. Ľubomír Galko, ktorý opustil SaS po neúspešnom pokuse o zosadenie predsedu Sulíka pred voľbami 2020, sa ocitol na kandidátke hnutia Igora Matoviča, úhlavného nepriateľa Sulíka. OĽaNO podáva Galkovi už druhýkrát pomocnú ruku. Po voľbách v roku 2020 ho dosadilo na čelo leteckých opravovní. To, že Galko musel opustiť stoličku ministra obrany v Radičovej vláde pre sledovanie novinárov, „kazateľovi“ Matovičovi neprekáža.
Časť politikov s nenaplnenými ambíciami zistila, že zrada materskej strany im u voličov vôbec neuškodí. A keďže nová politická strana sa na Slovensku ľahko zakladá, či sa dá „na trhu“ ľahko kúpiť bezvýznamná „spiaca“ strana, doslova sa s nimi roztrhlo vrece.
Ďalší saskári z Galkovho tábora Jozef Rajtár a Natália Blahová sa objavili na spoločnej kandidátke generála Pavla Macka (ODS) a bývalého ministra pôdohospodárstva Zsolta Simona za Most-Híd (teraz Maďarské fórum). Aby to nebolo všetko, ďalšieho liberála Martina Klusa, ktorý zanevrel na SaS po opustení koalície a sľúbil odchod z politiky, nájdeme zase na kandidátke konzervatívnej strany Sme rodina. A bývalý predseda KDH Alojz Hlina (predtým poslanec OĽaNO) skončil na kandidátke Sasky.
Andrej Danko pri spájaní národných síl dlhšie uvažoval o priberaní na kandidátku členov komunistickej strany. Tento bizarný svetový unikát však nakoniec neprešiel. No jeden bývalý predstaviteľ komunistov sa predsa len uchytil – v Smere, už ako predseda Socialistov. Voči Robertovi Ficovi sa čoraz viac vyhraňuje Peter Pellegrini, no bez Smeru by sa nikdy nestal tým, kým je, určite nie premiérom, ministrom či predsedom NR SR. Rovnako ako Mikuláš Dzurinda, Daniel Lipšic a Radoslav Procházka bez KDH. Navyše na popredných miestach Hlasu kandidujú bývalí ministri a poslanci Smeru či Ficov dlhoročný hovorca.
Dôvodov tejto smutno-smiešnej politickej promiskuity, ktorá zospodu trvale podkopáva demokraciu, je viacero. Nepostačí iba zmena politickej anomálie v podobe Slovenska ako jedného volebného obvodu. Reforma musí byť hlbšia.
Pokiaľ k založeniu politickej strane bude stačiť iba kapitál ako pri zakladaní eseročky, ľudí dodá majiteľ či investori, ostatné – idey a program – dodajú marketingoví špecialisti, bude Slovensko otrokom tých istých spriaznených duší s trvale neukojenými ambíciami, ktorým ide o svoje ego a voliči sú pre nich iba publikum.