Košický umelec Ján Mazák chcel skúsiť šťastie v Rusku. Obdivoval Putina, ruskú kultúru a neveril v ohavné stránky ruského režimu. A tak sa kurióznym spôsobom – na nafukovačke – vydal na plavbu cez rieku Narva do Ruska. Namiesto vrelého prijatia ho však čakala väzba a psychické týranie. A žiaden „ruský sen”. Dnes svedčí o neľudských väzenských podmienkach, ignorovaní základných ľudských práv a prehnitom súdnictve. Na záver svojho „dovolenkového pobytu” symbolicky zahodil ódu o Putinovi do koša.
Znie to neuveriteľne, no príbeh Košičana je len čriepkom v mori tragédií politických väzňov ruského režimu. Azda nik by sa nechcel ocitnúť v jeho koži. A patrí mu uznanie, že prežil a prešiel reflexiou. Kiežby viacerí padlí na poli informačnej vojny takýto „výlet” nikdy nepotrebovali.
Napriek tomu to, žiaľ, veľa postojov nezmení. Ono to vyzerá až tak, že skutočne tu o Rusko vôbec nejde. To skutočné láka málokoho. Veď len asi 200 Slovákov žije v tejto pomýlenej krajine. Dlhodobo opantávajúca je jeho aura, ilúzia a antitéza voči otvorenej spoločnosti či Západu.
Pristúpiť na realitu krutej tváre tejto krajiny a priznať si, že veľkú časť života proputinovci obetovali naivnej predstave, je náročné a bolestivé. Je to súčasťou identity. A tak sa utiekajú k skratkovitým vysvetleniam, ktoré im servíruje totalitný režim. Potom si to už aj tie ukrajinské deti a ženy zaslúžili – lebo provokovali, lebo vyvíjali biologické zbrane, lebo sú nacisti a podobne…
Nech to znie akokoľvek absurdne, zapiť ďalší dúšok ilúzie je ľahšie než si priznať, že celý život si na prsiach pestujeme hada. Je hrejivý a vraví nám, čo chceme počuť. Zľahka len trýznivé skúsenosti povedú k vytriezveniu. Opica po „ruskom štandarde” je asi príliš mučivá.