Politici Hlasu sa stále viac vymedzujú voči materskej strane – Smeru. Prekvapivo si nevšimli, že im to škodí. Možno získajú pochvalné slová z liberálnych kruhov, no zabúdajú, že tí, ktorí ich chvália, Hlas nevolia. Sú to voliči pravice. Hlas opitý chválou tak stále viac brojí proti Smeru, kritizuje jeho dvanásťročné vládnutie a móresy, aké v ich materskej strane panovali. Niekedy sa zdá, že vrcholoví predstavitelia Hlasu s ňou nikdy nič nemali.
Pritom na zvoliteľných prvých tridsiatich miestach volebnej kandidátky iba s lupou nájdeme politika, ktorý nepôsobil v Smere. Naopak, sú tam bývalí smerácki ministri, poslanci, členovia predsedníctva, bývalý premiér a predseda NR SR za Ficovu stranu. Ak im aj vtedy prekážali spôsoby, štýl, oligarchistické pozadie či politika „našich ľudí“ v Smere, tak mohli z neho dávno vystúpiť či ho otvorene kritizovať. Nestalo sa tak. Hlasisti pôsobia veľmi pokrytecky a voliči to vnímajú.
Navyše Pellegrini čoraz častejšie zdôrazňuje, že nepôjde so Smerom do koalície. Tak s kým potom? S progresívcami z PS, liberálmi zo SaS či Hegerovými Demokratmi? To je pre ľavicových voličov tvrdý oriešok. Ak si majú vybrať medzi premiérom Ficom a Šimečkom, nepremýšľajú a od Hlasu sa vracajú k Smeru. Napriek tomu, že im slušnosť Hlasu na rozdiel od Smeru imponuje. Aj preto sa Smer vyšplhal z 10 % na 20 % a Hlas rovnako spadol.
Pellegrini čoraz častejšie zdôrazňuje, že nepôjde so Smerom do koalície. Tak s kým potom? S progresívcami z PS, liberálmi zo SaS či Hegerovými Demokratmi? To je pre ľavicových voličov tvrdý oriešok. Ak si majú vybrať medzi premiérom Ficom a Šimečkom, nepremýšľajú a od Hlasu sa vracajú k Smeru.
Je to aj zásluhou razantnej politiky Roberta Fica. Srší iniciatívou a ponúka jednoznačné odpovede na drahé potraviny a energie, nefungujúce zdravotníctvo, zaplátanie deravého rozpočtu. Či sú reálne, je druhá vec, v predvolebnej kampani pôsobia vierohodne, a to je podstatné. Naopak, Hlas reaguje neskoro, neotvára témy, neprináša nové myšlienky a prekvapivé riešenia, nenúti ostatné strany reagovať na jeho výzvy a opatrenia. Iba slušnosťou to nejde.
Pokiaľ si Pellegrini myslí, že stretnutie s nemeckým kancelárom Olafom Scholzom a vedením SPD ho pozdvihne v očiach ľavicových voličov voči Ficovi, dá mu medzinárodný punc, je na omyle. Voličov nemecká politika nezaujíma, Scholz nie je veľký európsky politik, víťazstvo vo voľbách mu padlo do lona chybami vo favorizovanej CDU, a znalci vedia, že je v područí koaličných „progresívnych“ Zelených.
Ak si v Hlase čo najskôr neuvedomia, že idú zlou cestou, s nemastnou-neslanou politikou skončia v poli porazených ako ostatné sociálnodemokratické strany v Európe. Nevynímajúc SPD, ktorá sa teší iba polovičnej podpore, na akú bola zvyknutá. Jedna z posledných ľavicových vlád v EÚ padne v nedeľňajších voľbách v Španielsku. Politika založená iba na Pellegriniho popularite v kresle premiéra, čo už dávno odvial čas, je málo. Hlas teraz zbiera ovocie. Čas na spamätanie mu ešte zostáva.