No len do určitej miery. Nedajme sa totiž zmýliť. Státisíce Slovákov pracujú v zahraničí, viac ako dvestotisíc iba v susednom Česku. Pritom tam celkovo pracuje až 800-tisíc ľudí zo zahraničia. To je diametrálny rozdiel. A keďže domácich niet, odišli aj kvalifikovaní, ktorí by vo fabrikách dobre zarobili, zamestnávatelia musia loviť ľudí v zahraničí.
Keď pred pandémiou u nás pracovalo najviac Srbov a Rumunov, po napadnutí Ukrajiny sú to práve naši východní susedia. Už to nie je iba o automobilových fabrikách, ale aj o turizme či hotelierstve. Tu by sa domáci aj našli, no ako aj inde vo svete znižovanie mzdových nákladov je „na prvom mieste“. Nie je to len o tom, že domáci – nielen na Slovensku – nad niektorými robotami ohrňujú nos.
To je dôvod, prečo v západnej Európe stúpa dopyt po lacných pracovníkoch z Afriky a z Blízkeho východu či v USA z Latinskej Ameriky. Inak by toľko ľudí z týchto regiónov neriskovalo život za vidinou lepšej budúcnosti. Ak navyše pracujú nelegálne, čo sa nestáva iba ojedinele, sú ešte viac „vítaní“, pretože netreba za nich platiť dane a odvody…
Hoci migrácia za lepším životom existuje odnepamäti, takto to donekonečna nepôjde. Totiž čoraz viac domácich pracovníkov (v EÚ i v USA) upadá do chudoby. Prácu síce majú, no čoraz častejšie pozliepanú na čiastkové úväzky, bez sociálnej ochrany, a zarobené peniaze nedajú dokopy neraz ani minimálnu mzdu. Staršie ročníky zase majú problém zamestnať sa.
Na globalizovanom trhu práce evidentne niečo nefunguje. Migrácia nemôže donekonečna slúžiť ako šatka na oči.