Ukrajina mu nestačí. Putin už vydiera celý svet. Rusko sa stiahlo z obilnej dohody a bombarduje prístavné mesto Odesu. A k tomu aj kostoly. Prečo sa uchýlilo k ďalšiemu teroristickému kroku? A aké sú riešenia?
Minulý týždeň Putin ohlásil stiahnutie sa z obilnej dohody. „Grain deal”, ktorý v júli 2022 sprostredkovalo Turecko, zabezpečoval bezpečný koridor pre export obilia z ukrajinských prístavov. Dohoda umožnila vývoz vyše 30 miliónov ton obilia a zaslúžila sa približne o 20-percentný pokles jeho ceny. Od exportov je závislý najmä chudobnejší globálny juh – podľa OSN až 57 % z exportu cielilo do tejto destinácie. Zachovanie dohody je tak nevyhnutným predpokladom na zamedzenie potravinovej krízy v najzraniteľnejších krajinách.
Napriek tomu si Putin povedal, že stačí. Bez dôkazov dôvodil, že exporty nechodia do chudobných krajín. Zároveň si stanovil päť podmienok návratu k dohode, ktorými vydiera v podstate celý svet, a cez hovorcu Peskova odkázal, že obchodné lode budú vojenskými cieľmi. Bezprecedentné bombardovanie Odesy je asi už len „čerešničkou na torte".
Je málo pravdepodobné, že by civilizovaný svet pristúpil na diktátorom nadiktované podmienky. Ich splnenie (ako napr. návrat Rosselkhoz banky do systému SWIFT) by umožňovali obchádzanie sankcií a pomáhali by financovať jeho brutálny teror voči menšiemu susedovi.
Naša diaspóra je oveľa lepšie etablovaná v štruktúrach, ktoré disponujú kvalitnými informáciami a prijímajú dôležité rozhodnutia, než sa to vzhľadom na ich štatút podarí diplomatom vysielaným navyše do zahraničia len na obmedzený čas.
Rusko zároveň stratilo kredibilitu spoľahlivého partnera. Ukázalo sa to napríklad pri manipuláciách s cenami energií a plynovými kohútikmi. Putinov režim nie je schopný rešpektovať medzinárodné právo a dohody. Preto nič nezaručuje, že aj po splnení podmienok sa prestane vyžívať vo vydieraní. Putin sa síce vyhovára na sankcie, no tie na potravinové komodity uvalené nie sú. Rusko má rekordný export obilia. Nedá sa teda povedať, že v tomto ohľade natoľko trpí, že mu neostáva nič iné ako prízemné vydieranie a hazardovanie s ľudskými životmi.
V tomto kontexte sa táto ruská ruleta javí najmä snahou o ekonomickú devastáciu Ukrajiny. Je to ako infantilné vydieranie malého „šikanátora” – ak sa s hračkou nemôže hrať, tak ju radšej zničí, než by sa s ňou mal hrať niekto iný.
Aké máme teda riešenia? Jedno z nich, i keď málo pravdepodobné je, že Putin sa prikloní k zdravému rozumu a k dohode sa vráti. Ďalšia možnosť je značne riskantná – ukázať, že „cisár je nahý” a prepravovať obilie napriek vyhrážkam. Jej ratio by spočívalo v kalkule, že si Rusi nedovolia na medzinárodné civilné plavidlá. No problém je v tom, že ruskí „mierotvorcovia" intenzívne zamínovavajú Čierne more. A tak nie je isté, či sa obchodné spoločnosti odhodlajú na takýto risk.
Poslednou možnosťou je rozšírenie pozemných trás. Zatiaľ čo kapacita prevozu je otázna, je isté, že prepravné náklady by sa navýšili a s tým cena komodít.
Problém má, samozrejme, ešte jedno riešenie, ktoré je však nekompatibilné s ruským imperializmom a agresiou – ukončenie invázie, stiahnutie vojsk a rešpektovanie medzinárodného práva a humanity. Škoda len, že s mierovými riešeniami Rusi nerátajú a radšej tlačia na pílu.