Mimovládne neziskové organizácie sú nevyhnutnou súčasťou slobodnej spoločnosti. Nie div, že to prekáža všakovakým autokratom. Aj preto začiatkom kampane napríklad taká Republika ovešala Slovensko heslom „mimovládkam ani cent”.
Na to sa však ozvali hlasy rozumu, že títo politickí totalitári sú celkom mimo. Mimovládky predsa opatrujú starkých, suplujú štát vo vzdelávaní, organizujú futbalové kluby, atď… A tak sa posunuli k ostrakizácii len tých „politických”.
Isté nepochopenie však panuje na oboch stranách barikády. Ohradzovaním sa plejádou „nepolitických” mimovládok totiž neadresujeme scestnosť základu premisy boja proti „politickým” mimovládkam. Bez toho sa ďalej nepohneme. Skôr smerujeme k tomu, že nemalá časť spoločnosti si myslí, že mimovládky majú mať zakázané vyjadrovať sa k spoločenským témam, že sa musia zmeniť na politické strany alebo že by sme ich mali rovno všetky zrušiť. A tak postupne kultivujeme fatálne nepochopenie podstaty demokracie.
Každý má právo združovať sa. Každý má slobodu prejavu. A obe sa nemajú vylučovať. Je prirodzené a žiaduce, aby sa občania organizovali. Aby kolektívnou silou vstupovali do verejnej diskusie, presviedčali, robili osvetu a presadzovali svoje požiadavky.
Politika je všade okolo nás. Aj domovy sociálnych služieb majú biť na poplach, keď ich štát necháva "na holičkách”. Aj futbalové kluby majú volať po väčšej podpore športu. Aj ľudskoprávne mimovládky sa majú ozývať, keď sa deje neprávosť. To všetko a oveľa viac je politikou. Oddeľovať ju od spoločnosti je nebezpečné a deštruktívne. A vyhovuje to len tým, ktorým slobodná spoločnosť prekáža.