Pozorovanie druhej a tretej voľby voličov nám poskytuje cenný pohľad do zákulisia stratégií politických strán a vývoja kampane. Pri pohľade na prvých troch favoritov badať zaujímavú kombináciu. Zhruba tretina voličov Smeru zvažuje Republiku, tretina Hlas. Najväčšou hrozbou Progresívneho Slovenska je v tomto ohľade Saska – tretina voličov PS zvažuje SaS, 20 % Demokratov. Druhá a tretia voľba Hlasu je Smer (46 %) a Sme rodina (15 %).
Tieto čísla nám v prvom rade ukazujú, že žiadna zo strán to nemá vôbec vyhraté. Aj menšia chyba či prešľap môže spustiť odliv nemalej časti voličov. Tiež sa môže stať, že ak strana druhej a tretej voľby osciluje na hrane zvoliteľnosti, tak voliči sa k nej priklonia v mene jej záchrany. Na to doplatilo napríklad PS v predošlých voľbách, k čomu dopomohla aj nedostatočná komunikácia potreby siedmich percent pre koalíciu.
Druhá a tretia voľba zároveň vrhá svetlo pochybností na novú stratégiu Hlasu, ktorý sa už udomácnil na treťom mieste. V Hlase si to vysvetľujú šírením dezinformácií o ich preferovanej koalícii s PS a so SaS. A tak v snahe zachrániť, čo sa dá, začali ostrejšie útočiť na PS. Relevantné argumenty (ako napríklad neskúsenosť) dopĺňajú podpásovkami o drogách, dezinterpretujúc vyjadrenia jedného z kandidátov v debate. V prvom rade to však svedčí o tom, že v Hlase sú značne nervózni.
Ich stratégia sa javí byť problematická v tom, že PS nestúpa na úkor Hlasu, ale ostatných stredopravých strán. Problém Hlasu je v jeho vajatavosti. Počas bežnej politickej prevádzky im rozkročená pozícia vyhovovala (teda skôr neškodila). Ukazovalo sa, že ničnerobením nič nepokazia. So stupňujúcim napätím, s polarizáciou a burcovaním vášní pred voľbami sa však táto pozícia zdá byť neudržateľná. Tento problém k tomu dopĺňa prezentovaný imidž Hlasu ako premiérskej strany. So stratou prvého miesta sa postupne vytráca i hlavný zmysel ich voľby.
Prvenstvo trojice Smer, PS a Hlas nám ukazuje aj jeden zvláštny paradox a prekliatie slovenskej ľavice – tí, čo k nej inklinujú, sa k nej boja priznať a tí, čo sa ňou neustále oháňajú, skôr zapáchajú krajnou pravicou, alebo sa stále hľadajú.
Ak teda zohľadníme tento širší kontext a poznatky o druhej a tretej voľbe, tak aktuálna stratégia Hlasu sa javí byť značne mimo. Ak až tretina voličov Smeru zvažuje Hlas, tak prirodzene by práve tam mali namieriť svoje argumentačné kalibre. Okydávanie PS, ktorých voliči Hlas nezvažujú, sa javí byť neúčelné či až kontraproduktívne. Stále je možné, že Hlas vie niečo, čo my nie. Alebo si atómovku voči Smeru šetria na september a zatiaľ im stačí zisk druhého miesta. V každom prípade ich situácia príliš ružovo nevyzerá.
Prvenstvo trojice Smer, PS a Hlas nám ukazuje aj jeden zvláštny paradox a prekliatie slovenskej ľavice – tí, čo k nej inklinujú, sa k nej boja priznať a tí, čo sa ňou neustále oháňajú, skôr zapáchajú krajnou pravicou, alebo sa stále hľadajú. Táto dezorientácia ľavicovej politiky na Slovensku nie je o nič menej závažná ako nekonečná roztrieštenosť pravice. V konečnom dôsledku na obe dopláca občan a náš stranícky systém.