Vzdanie sa ukradnutých území je pre Ukrajincov, pochopiteľne, nesmierne citlivou otázkou. Svedčí o tom aj ich pohoršenie sa nad vystúpením vedúceho súkromnej kancelárie generálneho tajomníka NATO Stiana Jenssena. Ten sa v utorkovej panelovej diskusii vyjadril, že Ukrajina sa bude možno musieť vzdať časti svojho územia výmenou za členstvo v NATO. To však na ukrajinskej strane pochopenie nenašlo. Poradca Zelenského Mychajlo Podoljak označil návrh za „absurdný” – „znamenal by porážku demokracie, zničenie medzinárodného práva a prenos vojny na ďalšie generácie”.
Z našej perspektívy sa môže Podoljakova reakcia zdať byť prehnanou. K Donbasu, Záporožiu či Krymu nemáme žiadne zásadné citové väzby – napriek vzájomnému susedstvu; rozhľahlosť Ukrajiny vytvára pocit vzdialenia a odcudzenia. Na vec by sme sa však pozerali asi inak, ak by išlo o naše rodné mesto, kraj a domovinu. Preto nemožno Ukrajincom upierať ich právo na obranu.
A nie. Argument historickými nárokmi ruského impéria na ukrajinské územia neobstojí. Hranice sa počas dlhej histórie ľudstva menili a často v mene všakovakých historických nárokov posúvali silou. Ak by sme pripustili relevantnosť tohto argumentu, tak Maďari si môžu rovno privlastniť Slovensko, západné mocnosti svoje kolónie z tretieho sveta a Ukrajinci obnovovať územia Kyjevskej Rusi. Ľudstvo si časom uvedomilo, že takéto zmýšľanie vedie k vojne a ku skaze. Preto existuje systém medzinárodného práva, ktorý poskytuje aspoň základné garancie územnej celistvosti či národnej suverenity. Presne tie princípy, ktoré dnes Rusko pošliapava a demontuje svojou nezmyselnou agresiou.
Zdá sa, že nemalá časť slovenskej spoločnosti rezignovala na ochranu hodnôt a geopolitiku vníma ako šachovnicu veľmocí, chúťkam ktorých sa treba podriadiť. V takomto svete niet priestoru pre ochranu hodnôt.
Zároveň však treba mať pochopenie aj pre cynické postoje politického realizmu. Zdá sa, že nemalá časť slovenskej spoločnosti rezignovala na ochranu hodnôt a geopolitiku vníma ako šachovnicu veľmocí, chúťkam ktorých sa treba podriadiť. V takomto svete niet priestoru pre ochranu hodnôt, slobody, demokracie či právneho štátu, ale len pre servilné ustupovanie veľkým hráčom. Hlavne nevytŕčať, potichu šúchať nohami a nikoho príliš nedráždiť.
Všetci chceme mier. Perspektíva politického realizmu nám však ukazuje, že k mierovým rokovaniam strany pristupujú, ak vyčerpajú iné prostriedky vlastnej obrany presadzovania záujmov. Rusi majú pocit, že ešte môžu dobyť nejaký druhý Bachmut, Ukrajinci zas, že oslobodia okupované územia. V takomto nastavení žiadna zo strán nemá dnes chuť rokovať o mieri.
Vzhľadom na takmer nulovú šancu, že jedna strana kompletne zničí tú druhú, raz sa rokovať bude. Horor vojny sa raz skončí. Otázkou je však aj to, s akými kartami hráči sadnú za stôl. Ak sa Ukrajinci zmieria s odstúpením území, až potom môžeme realisticky uvažovať o kompromisoch. V opačnom prípade sú akékoľvek naše apely na kapituláciu nemiestne, pohŕdavé a cynické.