Začať svoju obhajobu tým, že sa nevie k ničomu vyjadriť, pretože nič, čo sa medializovanej kauzy týka, nečítala a nič nevidela, je dosť nešťastné. To, čo v prípade Švejka dokáže človeka rozosmiať, u sudkyne pôsobí akosi nepatrične.
Aj keď má Záleská nepochybne pravdu v tom, že do toho, s kým ona trávi čas po práci, nikoho nič nie je, jej vzťah s novinárkou vyvoláva otázku, či to neovplyvňuje jej nestrannosť ako sudkyne.
Azda najviac si protirečí, keď hovorí, že nechodí medzi novinárov a nemá medzi nimi kamarátov, keďže s nimi má len profesionálny vzťah, no zároveň sa súkromne stretáva s novinárkou Monikou Tódovou a odmieta odpovedať na otázku, akého charakteru je ich vzťah.
Z ľudského hľadiska možno Záleskú chápať, prepierať osobné veci na verejnosti je nepríjemné. Nikto nemá právo zasahovať do súkromia a intimity druhých ľudí. Navyše, keď je predpoklad, že to niekto zneužije (Robert Fico nesklamal).
Tu však ide o oveľa viac: sudkyňa síce nie je zodpovedná za články novinárky a navyše, Tódová sa už od istého času investigatíve a teda aj prípadom, ktoré riešila Záleská, nevenuje. No stále je tu tieň pochybnosti, či takéto informácie napr. novinárka neposúva svojim kolegom v redakcii a pod.
Aj keď si to Záleská nechce priznať, pokiaľ je vo vzťahu s osobou, ktorá pôsobí v mediálnej brandži, spochybňuje to jej sudcovskú integritu.
Nedôvera ľudí v slovenskú justíciu je veľká. Prípadov, keď nejaká kauza išla do „stratena“ pre procesnú chybu, je neúrekom, v posledných rokoch má zasa verejnosť pochybnosti o tom, či generálna prokuratúra nenadužíva paragraf 363. Takáto kauza, ktorá spochybňuje nielen nezávislosť žurnalistov, ale aj sudcov, túto nedôveru v justíciu ešte viac posilňuje.