Je fakt, že protiofenzíva nenapreduje tak svižne, ako sa pôvodne očakávalo. Masívne zamínovanie okupovaných území, chýbajúca letecká podpora a intenzívne bombardovanie postupujúcich jednotiek robí oslobodzovaciu operáciu nesmierne náročnou. Napriek tomu ukrajinská armáda zaznamenáva prvé zásadné úspechy – pod Orichivom v smere na Tokmak a Melitopol oslobodila obec Robotyne.
Robotyne sa nachádza necelých 30 kilometrov od Tokmaku, ktorý je významným dopravným uzlom. Jeho obsadenie sa javí nevyhnutné pre úspešné ťaženie smerom k Azovskému moru a pre odrezanie ruských jednotiek pod Chersonom a na Kryme.
I keď sa nám môže zdať, že to celé ide pomalšie, ako sme predpokladali, ukrajinské víťazstvo stále nie je stratené. Ak by sa im podarilo dostať k Azovu, tak by to mohlo spôsobiť až tektonické zmeny v Kremli. Odstrihnutím južných zásobovacích ciest sa zrúti celý front na západ od Tokmaku respektíve Berdianskq. A nielen to. V takom prípade hrozí aj strata Krymu, ktorý začína byť s čoraz častejšími útokmi na Kerčský most nestabilný. Polostrov by prestal byť udržateľný, a to aj bez priameho útoku. A to by bol pre cároviča Putina veľký problém.
Na fronte tak vidíme, že je nevyhnutné a zmysluplné podporovať Ukrajinu aj vojenskými prostriedkami. Nebyť západnej techniky a našej pomoci, naplnil by sa Putinov sen o dosadení bábkovej vlády v úvodných fázach konfliktu. Jednoducho s „vreckovkami” a plienkami Ukrajinskú slobodu, nezávislosť a územnú celistvosť neudržíme.
Všetci chceme mier, no zhodujeme sa, že agresorom by sme nemali bezbreho ustupovať v mene jeho plastického zachovania.
Napriek tomu sa na Slovensku stále ozývajú hlasy, že vojenskou podporou predlžujeme vojnu a že sme proti mieru. Tento postoj však nie je len nekonzistentný, ale aj nebezpečný. Azda sa väčšina z nás zhodne, že existujú hodnoty hodné obrany aj so zbraňou v ruke. Ak by nám ruské rakety neustále neohlásene „navštevovali” naše obydlia, vyvraždili polovicu rodiny a zničili náš život, takisto by sme sa (azda) odhodlali na obranu všetkými dostupnými prostriedkami.
Veď si len predstavme, ako by asi bola dopadla druhá svetová vojna, ak by spojeneckú zahraničnú politiku boli ovládli „appeaseri” a ustupovači, ktorí by sa za každú cenu snažili vyhnúť konfliktu s rozťahovačným Hitlerom. Azda si spoločne ceníme Slovenské národné povstanie, ktoré sa vzoprelo fašistickému „Slovak štátu”. A dokonca to malo zmysel, i keď šance na úspech boli mizivé – len vďaka SNP sme sa dostali do šíku s víťaznými mocnosťami. Azda pri hodnotení vojenskej podpory USA Sovietskemu zväzu v hodnote približne 180 miliárd dolárov nebudeme hovoriť o „predlžovaní vojny”.
Všetci chceme mier, no zhodujeme sa, že agresorom by sme nemali bezbreho ustupovať v mene jeho plastického zachovania. Aj preto je nevyhnutné pokračovať vo vojenskej podpore konfliktom zmietanej Ukrajiny. Je to nielen výhodné, ale aj morálne správne rozhodnutie.