Pohotovosť na koľajniciach prekvapila. Doteraz sa totiž neobjavil jediný náznak nespokojnosti. A vyhlásenie štrajkovej pohotovosti prekvapilo aj sesterské odborové zväzy. A do tretice protesty prichádzajú týždeň po prijatí štátneho rozpočtu na rok 2009. Nátlak sa predsa robí v čase, keď sa rozpočet len pripravuje.
Akcia má aj niekoľko háčikov. Neštrajkuje sa preto, aby sa zastavilo prepúšťanie, aby sa dohodli lepšie platy. Štrajkuje sa preto, že vláda nechce prijať koncepciu a nechce prihodiť zo spoločnej kasy 2,4 miliardy korún na súčasnú železnicu. Ani hrozby, ktoré majú tlačiť vládu k múru — 5-tisíc ohrozených miest v roku 2009 alebo nebodaj strata vyše 8 miliárd korún — nie sú zatiaľ skutočne podložené.
Z celej situácie vzniká dojem, že odborári len prevzali štafetu od šéfov štátnych podnikov. Hrozba útlmu a menej peňazí najmä v nákladnej doprave netlačí ani tak na manažérov troch štátnych železničných firiem. Oveľa viac tlačí na majiteľov železničiarskych opravárenských podnikov. Tie sú súkromné, jedny v rukách Vladimíra Poóra, ktorý je priaznivcom strany Smer, a druhé v rukách kedysi známeho kontroverzného politika národnej strany Víťazoslava Morica. Ich fabriky držia nad vodou práve štátne zákazky od Carga či spoločnosti, ktorá robí osobnú dopravu.
Nepochybne tvrdenia železničiarskych odborárov, že železnice už dlhší čas nemajú dosť peňazí na rozvoj a že politici na ne kašlú a diaľničná a cestná loby sú silnejšie, sú nepochybne pravdivé. Otázne je, či terajšia štrajková pohotovosť je práve to, čo poslúži skutočne zásadným zmenám alebo len niektorým ľuďom v pozadí súkromných kšeftov napojených na železnicu. Je to nepochybne vysoká hra. Ak sa totiž skončí nepresvedčilo či neúspechom, železničiari zdevalvujú nadlho hodnotu slova štrajk. A to je problém, ktorý sa v čase približujúcej sa krízy vypomstí nielen železničiarom.