Znižovať význam SNP začali, paradoxne, komunisti. A to tým, že si ho privlastnili. Navyše, vzmáhanie sa nášho národa príliš nevoňalo niektorým českým federalistom a lídrovi slovenských komunistov Viliamovi Širokému, ktorý sa ho nezúčastnil. Po nástupe Gustáva Husáka k moci zase nastal kult osobnosti Husáka v SNP. Netreba sa potom čudovať, že po roku 1989 sa objavil veľký „hlad“ po „alternatívnych“ faktoch a pravdách na tácke dodávaných domácimi a zvlášť exilovými obdivovateľmi slovenského štátu.
Samozrejme, k SNP by sme nemali pristupovať bez štipky kritiky. V logistike, plánovaní i organizácii malo ďaleko k dokonalosti (porovnajme to s nedávnym chaotickým riešením pandémie). Ak sa pozrieme do povstaleckej Juhoslávie, zapojenie obyvateľstva tam bolo oveľa mohutnejšie (na Slovensku sme tiež nemali osobnosť, akou bol Josip Broz Tito). Akékoľvek pochybenia nič nemenia na fakte, že povstanie splnilo svoju úlohu. Naviazalo na seba časť nemeckých vojsk a oslabilo tak obranný val na východnom (i západnom) fronte. Neznáme Slovensko sa na určitý čas stalo dôležitým faktorom pri oslobodzovaní Európy od fašizmu.
Ak dovtedy existoval slabošský kolaborujúci národ, a to iba z vôle Adolfa Hitlera, v SNP sa Slováci katapultovali na malý „veľký“ národ Európy. Naša vojenská aktivita možno mohla byť intenzívnejšia, na celkovom hrdinstve to nič nemení. Za „odmenu“ nám nemeckí nacisti dali plne na vedomie, čo sú zač: vyše 100 vypálených obci, masové popravy a ďalšie krutosti.
Ani po 80 rokoch si plne neuvedomujeme, že SNP s historickým oneskorením de facto katapultovalo Slovákov medzi moderné národy. Lapidárne povedané: bez SNP by nebolo dnešného Slovenska.
Preto by politici mali prestať vytĺkať zo SNP lacný politický kapitál, ako aj zbytočne brať slovo fašista do úst a častovať ním kdekoho. A to sa týka všetkých – ľavičiarov, liberálov i konzervatívcov. Ak dnes hovoríme o minulosti krajnej pravice a jej koaličnom potenciáli, mali by sme byť konzistentní, no nebyť pápežskejší ako pápež. Krajná pravica vo viacerých krajinách EÚ bola a je vo vláde (resp. sa s ňou počíta), alebo ju nepriamo podporuje. Nie sme žiadni „pionieri“. Pri vyrovnávaní sa s fašizmom či jeho reinkarnáciou majú oveľa väčšie problémy v pobaltských krajinách, na Ukrajine, ale aj v Chorvátsku, Taliansku či Grécku.
V Nemecku vychádzajú aj po rokoch na svetlo nové skutočnosti o niekdajších predstaviteľoch povojnovej éry, ako bola napríklad pravá ruka Konrada Adenauera Hans Globke. Ten nielenže bol spoluautorom norimberských zákonov, ale na Slovensko prišiel v roku 1941 spolu s ministrom vnútra „robiť poriadok“. Mladému esesákovi a neskôr šéfovi priemyselníkov Hannsovi Schleyerovi sa zase po násilnej smrti dostáva až dodnes riadnych pôct.
To len dokazuje, že vyrovnanie sa s temnou dobou fašizmu a nacizmu nie je iba slovenský problém. To nič nemení na fakte, že si ani po 80 rokoch plne neuvedomujeme, že SNP s historickým oneskorením de facto katapultovalo Slovákov medzi moderné národy. Lapidárne povedané: bez SNP by nebolo dnešného Slovenska. To by si všetky demokratické sily práve v deň výročia mali uvedomiť a aspoň na chvíľu sa zjednotiť.