Naša kolektívna pamäť má svoj význam, len ak vyúsťuje do lepších rozhodnutí. Zdravá spoločnosť napreduje, len ak je schopná poučiť sa z minulých chýb. Zdá sa však zdá, že pri tejto operácii zlyhávame. Prinajlepšom prešľapujeme na mieste.
Je záhadou prečo naše uznanie zmysluplnosti boja proti rozťahujúcemu sa fašizmu nedokážeme aplikovať na podporu Ukrajiny. Nemalá časť spoločnosti hovorí o bezbrehom mieri, nepredlžovaní konfliktu a zastavení dodávok zbraní. A to napriek zhodnému presvedčeniu, že štáty a národy majú právo rozhodovať o svojom osude a brániť sa voči agresii.
Či si to priznáme, alebo nie – súčasné Rusko oplýva všetkými znakmi fašistického režimu. Odporné čistky etnických menšín, absencia slobodných a férových volieb, potláčanie opozície, režim založený na vodcovskom princípe osvieteného diktátora….
Ako by to vyzeralo, ak by dnešné Slovensko ovládol kremeľský fašizmus? „Bonzovali“ by sme na partizánov, pretože sú proti mieru? Začali by sme organizovať pochody za mier? Sabotovali by sa spojenecké dodávky zbraní, pretože len zbytočne predlžujú konflikt? Tieto absurdnosti, žiaľ, nie sú nepredstaviteľné.
Nie. Pokým si úprimne ceníme odkaz SNP a veríme, že ochrana slobody, životov či národnej suverenity má zmysel aj so zbraňou v ruke, iná možnosť neexistuje. Podpora brániacej sa Ukrajiny je našou morálnou povinnosťou. V opačnom prípade by sme neboli povstaleckým, ale pokryteckým národom. Takým, ktorý sklopí uši a nechá so sebou zametať. Ak to však naozaj chceme, tak si to konečne priznajme a buďme konzistentní. A neoháňajme sa infantilnými sloganmi, odkazom SNP či falošným mierom.