Transparentnosť predvolebnej kampane je širokým konceptom. Sleduje sa napríklad označovanie platiteľov a príjemcov, detailnosť popisovania výdavkov, pozadie sponzorov či miera informovania. To všetko sú dôležité a overiteľné parametre, ktorých spĺňanie zabezpečuje, že súťaž je férová a nikto neťahá za kratší koniec.
Ako si teda počínajú naše strany, ktoré sa idú potrhať o našu dôveru? Paleta transparentnosti strán je pestrá. V prvej trojke rebríčka, ktorý na základe prehľadnej analýzy zostavila organizácia Transparency International Slovakia (TIS), nájdeme Progresívne Slovensko (96 %), SaS (85 %) a KDH (71 %). Na druhej a nelichotivej strane stojí Smer s priam netransparentnou kampaňou (26 %). Na krk mu dýcha OĽaNO (47 %) a Hlas (48 %).
Keď sa pozrieme bližšie na dvoch favoritov – PS a Smer – tak vidíme, aké rozdielne svety to sú. Pri Smere nevieme, kto sú darcovia a veritelia strany, akým spôsobom stranu podporujú, aké je ich pozadie či koľko peňazí minuli v predkampani. PS tieto parametre spĺňa – neúplná je len identifikácia bilbordovej kampane.
Uvedené ani zďaleka neznamená, že teraz by všetci mali voliť Progresívne Slovensko – to v rozmanitej spoločnosti ani nie je vhodné. No ukazuje nám to jednu dôležitú vec – tak ako strany pristupujú k transparentnosti a hospodáreniu v kampani, tak s veľkou pravdepodobnosťou budú hospodáriť s našimi peniazmi, ak sa dostanú do vlády. Ukazuje to aj ich rešpekt k voličovi a prístup k hodnotám férovosti a transparentnosti. A to nie je žiadna banalita.
Demokracia je hlavne o procesoch, a nie o osvietených lídroch. Politici toho narozprávajú veľa, no často „skutek utek”. Preto treba sledovať a posudzovať činy. A tie musia byť viditeľné a transparentné.
Napriek tomu sa javí, že len necelá polovica voličov sa rozhoduje aj na základe transparentnosti strán. Aktuálny prieskum agentúry IPSOS z augusta nám ukazuje, že len 46 percentám voličov záleží na transparentnosti kampaní a je dôležitým faktorom pri výbere strany. Pre 44 percent voličov to dôležité nie je.
Iste, pri našej voľbe zrejme zohráva väčšiu rolu charizma lídra, jeho schopnosť zaujať, relevantnosť hrozby, pred ktorou nás ide zachrániť, či to, koľko nám plánuje rozdať. Treba si však uvedomiť, že demokracia je hlavne o procesoch, a nie o osvietených lídroch. Politici toho narozprávajú veľa, no často „skutek utek”. To neznamená, že máme prestať sledovať, čo sa snažia povedať. Ale to, že relevantnejším faktorom našej voľby by mali byť činy a prax. A tie musia byť viditeľné a transparentné.
Sú vnútorné procesy politickej strany demokratické? Nejde len o firmičku otca zakladateľa, ktorý si robí svoju „one man show”? Dodržiavali sa zákony a ústava počas lídrovho vládnutia? Akým spôsobom debatuje – útočí, či sa snaží vecne argumentovať? Ako strany narábajú s financiami? To všetko je dôležitejšie než plamenné prejavy s päsťou v ruke či virálne videá na sociálnych sieťach, ktoré sa vezú na vlne nevraživosti.
Dožijeme sa Slovenska, ktorému bude na tom väčšmi záležať? Dospejeme niekedy k porozumeniu, že netransparentný cisár je nahý?